P.S.-Prosím si komentáre, lebo inak ďalšiu časť nepridám :) chcem vedieť vaše názory na moje písanie :) takže sa nehanbite a napíšte mi komentár, veľmi sa poteším :))
(Taktiež si všímajte znaky a indície, v tejto kapitole ich je viac než dosť ;))
Tak, mojich kecov by už stačilo, hor sa do čítania! :)))
7.kapitola - Vlci Majestátni
Neviem, či som tam ležala v tráve pár minút, alebo pár hodín, pretože tam akoby zákony času neplatili. Kdesi som započula kroky a moje uši sa okamžite natočili tým smerom, aby som mohla lepšie počuť.
Z tieňa pri stromoch vyšiel vlk. Veľký. Nádherný a majejstátny. Na jeho chrbte sa vynímalo obrovské znamenie, kruh s bodkou uprostred, obohnaný ornamentami a všelijakými znakmi.
Ak by mi neposlal do hlavy myšlienku, nevedela by som, že to bol práve James.
"Je tu nádherne, však?" V hlave som sa uškrnula. "Ďakujem ti, že si ma sem poslal. Je tu naozaj výnimočne." Podišiel ku mne bližšie a lahol si vedľa mňa na mäkkú trávnatú prikrývku. "Bez problémov. Ako som ti už spomínal, rád sem chodím premýšlať. Je tu na to tá správna atmosféra." zdelil mi potichu. Chvíľu som sa rozhodovala, či spýtať sa ho na viac bude vhodné, ale nakoniec som to urobila. "O čom premýšlaš teraz?" Vedela som, že by som sa mohla dostať do jeho mysle a vidieť to, ale bolo to proti spoločenským pravidlám. Proste to nebolo správne. Nedokázala som narušiť niekoho súkromie priamo v jeho mysli.
V mysli som počula povzdych a potom jeho príjemné slová. Zvláštne, že aj keď nehovoril, počula som jeho hlas. "Nad všeličím. Ale nič to nezmení... Teraz som iný človek a vediem iný život. Idem za inými cieľmi, a tentoraz sa nezastavím, až kým sa mi nepodarí ich dosiahnuť." ozvalo sa mi v mysli rozhodne. "Si super človek, James." povedala som mu úprimne. Pozrel na mňa vlkolačími očami tej istej žiarivo zelenej farby, akú mali jeho oči aj v ľudskej podobe. "Vďaka."
Na chvíľu sme zostali ticho, ale nebolo to nepríjemné. Skôr nostalgické a akosi smutne príjemné. "Dobre, vieš čo, máme celú noc, tak ju nepremrhajme." nástojil odrazu. Rozradostene sa postavil. "Ukážem ti, čo veľmi rád robím, keď som v tomto peknom vlčom tele."
Postavila som sa tiež a fascinovane som ho sledovala. Sadol si, hlavou sa poklonil úplne dole k tráve. A potom sa s jedným dokonalým súvislým ťahom vytiahol dohora, a z tlamy mu vyšlo zavýjanie.
Mala som veľmi zmiešané pocity, keď som ho počula zavýjať. Bolo to... divné. Ale v dobrom slova zmysle. Len som si nevedela zadeliť, aké pocity som pri tom cítila. Všetko to bolo veľmi mätúce, až kým neprestal.
Zízala som naňho a keď som chcela niečo povedať, zastavil ma. A v tom sa zo všadial ozvaly stovky zavíjaní, odpovede na to jeho. Stovky vlkolakov zavíjajúcich na mesiac, dávajúc Jamesovi najavo, že sú všade s ním. "Sme ako jedna obrovská rodina." ozval sa mi v hlave jemne. Stále som bola ohromená, pretože všetky tie zvuky dokopy zneli nádherne. Bola to jedinečná symfónia patriaca iba nám, a to bolo v tom momente všetko, na čom záležalo.
Cítila som sa, akoby som sa mala každú chvíľu rozplakať, ale slzy neprichádzali. Napokon, vo vlčom tele sa asi veľmi plakať nedá. "Ach, James." povedala som smutne. "Čo?" spýtal sa ma trochu prudko. "Lipneš na vlastnej minulosti. Nech sa ti už stalo čokoľvek, chcem, aby si vedel, že záleží iba na tom, čo je tu a teraz. Čo bolo, bolo," povedala som mu presne to, čo som mala na srdci už od našeho rozhovoru na lavičke. "Keby si vedela, čo všetko som urobil, nehovorila by si to. Ani by si tu teraz so mnou nebola," odpovedal mi s trpkosťou v hlave. Podišla som k nemu bližšie. "Je mi to jedno, James. Mňa zaujíma iba to, čo teraz vidím." Predtým sa vyhýbal môjmu pohľadu, no teraz na mňa uprel svoje nádherné oči. "A čo presne vidíš?"
"Vidím chlapca, ktorý príliš premýšľa nad minulosťou a ktorý zabúda žiť v prítomnosti. A ten chlapecmá čistú dušu, nepoškvrnenú. Máš pred sebou nádherný život, James, nesmieš ho premrhať." Zízal na mňa, akoby si až teraz uvedomil, že som vôbec tam a že mu tam niečo hovorím. V jeho pohľade bolo niečo zvláštne, akoby ma skenoval, a snažil sa ma odhadnúť. Akoby neveril, že som práve povedala to, čo počul.
Z jeho akoby tranzu ho prebralo ďalšie zavytie. Bolo vysoké, a čímsi zvláštne. Ozvalo sa iba na krátku chvíľu a hneď ako ho James počul, strhol sa a potriasol hlavou, až mu plieskali jeho uši. "Fajn, hm, ďakujem ti," ozval sa trochu roztrasene. Pozrel sa smerom k vodopádu a chvíľu hladel na vodu. A potom sa rýchlo otočil ku mne. "Poď, ukážem ti ešte jedno tajné miesto."
"Aké?" spýtala som sa nadšene. "Ak by som ti to teraz povedal, tak by už nebolo tajné," vzdychol si. "Tak mi aspoň povedz, kde je," dožadovala som sa, keď sa rozbehol a ja som ho nasledovala. "Tu blízko, pri vodopáde."
Pochytili ma pochybnosti, pretože ten vodopád sa zdal byť ďaleko od nás. No bežala som za Jamesom, už len kôli tomu, že ma chcel zobrať na ďalšie prenádherné miesto a iba mňa samotnú, z čoho som bola ale aj trochu nervózna. Ale chcela som s ním byť sama, začínal sa mi páčiť čoraz viac.
V lese pár metrov od nás sa ozvalo ďalšie zavýjanie a James prudko zastal. Započúval sa a podľa jeho sústredeného výrazu v jeho vlčej tvári som vedela, že sa práve snaží napojiť sa na myseľ toho, kto tak blízko pri nás zavyl, aby vedel, kto to je. A v tom momente sa z lesa vynorili traja vlci. James vedľa mňa potichu zavrčal. Počula som to iba ja, tak som sa k nemu rýchlo otočila a pošepla mu. "Zoberieš ma tam inokedy, dobre?"
Pozrel sa mi do očí a v tých jeho som vyčítala zúrivosť. Bola taká intenzívna, až ma to vydesilo. No v hlave sa mi ozval jeho ovládaný hlas. "Dobre." A potom znovu zavyl, aby pozdravil vlkov, ktorí sa k nám pripojili.
Podľa znamení som ich všetkých spoznala. Remy bola svetlohnedá vlčica, Jade bola čelá čierna a len znamenie mala blond. A predpokladala som že vlk s bordovo-čiernou srsťou bude Spike.
Dovtedy som ani nepremýšlala nad tým, ako vypadám ja. A až potom som sa pozrela na vlastné laby a videla som svoju srsť. Bola snehobiela. Hlavou som sa snažila čo najviac otočiť dozadu, aby som sa pozrela na zvyšok tela.
Bola som celá snehovo biela a 'aat som mala sfarbené na fialovo.
Jade okolo mňa prešla a fascinovane na mňa hľadela. Zatiaľ čo sa k nej pridala Remy, Spike prešiel ku Jamesovi a vedela som, že sa o niečom rozprávajú. James vrčal ako nepríčetný. Strašne ma zaujímalo, čo ho mohlo takto rozzúriť. Spike vyzeral ako vždy, že ho to nezaujíma. Vtedy sa naše pohľady stretli a spozornel.
"Vyzeráš nádherne," ozval sa mi z ničoho nič jeho príjemný hlas v hlave. Prekvapene som zažmurkala. "Ďakujem."
Remy dychtivo behala sem a tam. "Toto je dokonalé! Úžastné! Takto volne som sa ešte nikdy necítila!" Jade sa ju snažila upokojiť, ale Remy teraz nedokázala zostať pokojne sedieť na jednom mieste.
"Šiblo jej," oznámila mi Jade pohotovo. "Snáď ju to prejde," odpovedala som jej trošku s obavami o Remyine zdravie. "Ale hej, už od mala bola hyperaktívna,ale po pár hodínách sa vždy unavila. Poďme sa baviť o niečom dôležitejšom," šibla očami smerom ku Jamesovi a Spikeovi. "Kam ste mali vy dvaja namierené?" opýtala sa potmehúdsky.
"Chcel mi ukázať jeho tajné oblúbené miesto."
"Takže tajné miesto. Zaujímavé," prižmúrila na mňa oči. "Prestaň. Nič medzi nami nieje."
"Si si istá? Lebo to tak dosť vyzerá," smiala sa.
"Ja by som aj chcela, len on... je zvláštny, Jade. Veľmi. Niečo skrýva. A niesom si istá či chcem vedieť čo to je," priznala som sa jej s mojimi obavami. Jade trochu rozmýšlala. "Čo také by mohol skrývať?"
"Neviem. Ale je to tam, cítim to."
"Ale aj tak je stále sexi kus," zosumarizovala to nakoniec a ja som musela prevrátiť očami, aj keď som s ňou súhlasila. Sledovala som Jamesa pohrúženého do debaty so Spikeom, a vtedy som si za ním niečo všimla. Teda nie priamo za ním. Sedel otočený chrbtom ku vodopádu, a mne sa zdalo, že som tam zazrela postavu. Videla som iba obrysy a čiernu siluetu, ktorá pripomínala osobu, a na mieste kde by mala mať osoba oči žiarili dve žlté bodky.
Spozornela som a prešla som priamo ku chalanom, nespúšťajúc zrak z tajomnej siluety. "Kto je to?"
Všetci sa hneď pozreli tým smerom. Remy s Jade nič nevideli a James so Spikom tiež nie. "Kto je kde, Liv?" Spýtal sa ma James. Bolo zvláštne, že keď sme chceli, mohli sme spojiť všetky naše mysle, aby sme sa mohli rozprávať všetci naraz. Niečo ako skupinový chat. "Tam, pri vodopáde! Nevidíte to? Vypadá to ako človek!" Po chvíli pozorovania sa ozvala Jade. "Ja tam nič nevidím, Liv."
"Ani ja, prepáč." pridala sa Remy.
"Nikto tam nieje, Olivia," povedal mi James trpkým hlasom. Vtedy sa z dialky ozvalo volanie Ceashepsut, že sa máme dostaviť na čistinku. Všetci sa hneď rozbehli, len ja som zostala stáť, stále sledujúc čierny tieň. A to vlastne aj táto postava bola. Iba tieň, ktorý moja predstavivosť premenila na človeka.
"Poď Liv, nikto tam nieje," súril ma James. Prikývla som a potichu sme sa rozbehli za Ceashepsut.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára