Maybe it's insanity

Ahojte :) ako sa máte? ja celkom fajn :D hm, rozhodla som sa začať sem dávať aj iné poviedky, keďže tento blog má názov fanfiction :DD takže, v krátkosti, toto je poviedka z prostriedia doktora House-a. Je to Alternate Universe, čo znamená, že to nejde tak celkom podľa príbehu ako House, ale vymyslela som si vlastný "svet", ak sa to tak dá nazvať :D toto AU je o Dr. Remy Hadleyovej a...no, to zistíte :D je to atktiež Crossover, takže sa tu stretne svet Housa a Batmana... Takže, ak by ste mali záujem niečo takéto si prečítať, neváhajte pustite sa do toho, je to naozaj krátke, pretože to je iba začiatok :D snáď sa to bude páčiť :) -Em 

  Práve odbila polnoc, keď sa dvere na našom oddelení potichu otvorili. Ani som veľmi nevnímala, pretože som bola celkom pohrúžená do papierov od nášho prípadu.
Až vtedy som sa strhla, keď sa pri mne ozval Housov hlas.
   "Trinástka, si v pohode?"
Pozrela som naňho a unavene som prikývla. "Jasné,  len som trochu uťahaná, to je všetko."

   "Si si istá, že si v poriadku?" opýtal sa znova, akoby ho moja odpoveď celkom nepresvedčila.
   "Áno, House, len som tri noci už poriadne nespala a ešte vy ma tu držíte do ranných hodín. Ale napriek tomu ešte stále vládzem. Ako-tak." odpovedala som mu iritovane. Jeho otázky... Odrazu siahol do vrecka saka a vybral odtial pár mincí. "Tu máš, choď si dole kúpiť kávu. Toto bude dlhá noc," podal mi ruku s mincami a čakal.
    Povzdychla som si a zobrala som od neho poskytované peniaze. "Dobre."

   "Radšej už rýchlo choď, nech mi tu nezaspíš na stole," uškrnul sa. Snažila som sa udržať oči otvorené. "Veď idem, idem." Ale trvalo mi pár minút, kým som sa zvdvihla a prešla k dverám, na chodbu a pomaly do malej kafetérie na prízemí.
   U nepríjemnej ženy za pultom som si objednala veľké esspresso a opretá o pult som sa snažila držať oči otvorené.


   Žene za pultom pripravenie mojej kávy trvalo neskutočne dlho. V nemocnici bolo ticho, samozrejme, bolo už po polnoci. Normálni ľudia o takom čase spali. Za mnou sa ozvali tlmené kroky a zastali za mnou.
   Niežeby mi to bolo nepríjemné, ale necítila som sa bezpečne s mojim chrbtom otočeným k neznámemu človeku. Tak som sa posunula o kúsok od neho, aby som mu urobila priestor pri pulte, umožňujúc mu tak objednať si, kým ja som čakala na svoj kelímok.
    Otočila som sa, že sa pozriem, kto o takomto čase sliedi v kafetérii. A nemohla som uveriť vlastným očiam.

"Jonathan?" vyhŕkla som bez rozmýšlania.