Proroctvo - 6.kapitola - Hurá, spln!

A/N: Tak, konečne som to dopísala. :) Mala som (a stále mám) malé pochybnosti, ale túto kapitolu už nebudem prepisovať, pretože sa pomaly dostávam tam kam treba, ale je to pomalý proces, ktorý sa nedá opísať v jednej či dvoch kapitolách. Strašne vám ďakujem, že ste so mnou trpezliví <3 Ani neviete, ako veľa to pre mňa znamená :)) A ďakujem ľuďom, ktorí hlasovali v ankete :D žial, nedá sa určiť koho máte najradšej, pretože je to narovnako, ale na prvom mieste teda skončili Olivia, James a Louis spoločne a ostatní na druhom :) ale stále ešte môžete hlasovať a dá sa vybrať z viacerých odpovedí ;)
Ospravedlňujem sa, že je táto kapitola taká krátka a je tam menej dialógov než v ostatných. Ale v ďalšej kapitole toho bude viac a konečne sa začne niečo riešiť :))
Tak, to by bolo k poznámkam, hor sa do čítania! :)) :D
P.S.: Zajtra škola, tešíte sa??? Ja vôbec, idem prvýkrát na strednú a mám strach či zapadnem do kolektívu ://

6. kapitola - Hurá, spln!

 Ako sa Ceashepsut zastavila pri našej prváckej skupinke, napätie medzi nami narastalo. Jade s Remy sa držali za ruky, aby si dodávali podporu. Keď som sa poobzerala po ostatných skupinkách, všimla som si, že iba my prváci sme boli vystresovaní.
   Možno to naozaj nieje také hrozné, napadlo mi. Nechcela som sa báť premeny, pretože to bola prirodzená súčasť vlkolakov s ktorou som sa musela naučiť žiť, ale akosi som sa nedokázala prinútiť k pokoju.
     A potom som zachytila Jamesov pohľad. Jeho oči žiarili prenikavou zelenou žiarou aj v tme. Tie oči sa neodtrhli od mojich a James spravil gesto rukou, akože bežal. Prikývla som, vedela som, čo tým myslel. Inštrukcie ku jeho tajnému nádhernému miestu som mala vryté do pamäti. James sa potom na mňa usmial a ja som cítila, ako vo mne stres trochu povolil.
   Ceashepsut sa postavila doprostred skupinky. "Ticho, ticho! Tak, sme tu všetci?" Ako odpoveď na jej otázku sa ozval zborový súhlas. "Dobre. Prváci, dnes konečne nastal ten čas. Čas, kedy sa stanete naozaj právoplatnými vlkolakmi. Ako dobre viete, už odzajtra sa začnete učiť v normálnej rutine, ako ostatní žiaci. Musím vám povedať, aby ste sa usilovali a aby ste nezahálali, pretože to bude čím ďalej tým ťažšie. Pretože byť vlkolakom nieje len schopnosť vedieť sa premieňať. Patrí tam ovládnutie vlastnej mysle, pochopenie vlastného ja a harmónia tela s vedomím. Ale o tom neskôr," usmiala sa na nás. "Teraz sa poďme dať do toho premieňania."
    Pozrela na Panhheara stojaceho pri skupinke tretiakov, odkial som videla Spika, ako znudene pozerá po okolí, keď si všimol, že naňho pozerám. A usmial sa. Teda, aspoň sa mi tak zdalo z tej dialky, nebola som si celkom istá.
    Panhhear pozrel na hodinky a kývol na Shep. "Môžeme."
   Ceashepsut sa otočila a začala kráčať smerom do lesa. "Nasledujte ma."
   Išli sme približne polhodinu. Ostatné skupinky sa od nás oddelili, takže sme cez čierny les išli samostatne. A prvýkrát ma prekvapilo, ako veľmi dobre vidím v tme.
   Všetko bolo zaostrené a zároveň tmavé aj svetlé. Vlkolačie veci. Videla som perfektne v tme a bola som si istá že to nebude to jediné čo ma v tú noc prekvapí.
   A hneď na to som zbystrila pozornosť, pretože som kdesi v dialke započula zvuk. Šuchot krídel. Keď som sa viac sústredila, počula som všetky možné zvuky z veľkých dialok.
   A nebola som jediná. Ostatní tiež pozerali okolo seba, načúvali, zopár z nich niečo ňuchalo.
   "Vidím, že sa vám už znásobujú zmysly. To je znak, že mesiac stúpa vyššie a vyššie na oblohu. Čím vyššie je, tým viac sa vaše zmysly znásobia. A keď bude priamo nad nami, budete sa môcť premeniť," vysvetlila nám Shep.
   "Tak, a sme tu. Rozostavte sa tak, aby mal každý dosť pristoru pre jeho vlastnú vlčiu podobu. Rýchlo, po celej čistinke, mesiac je už skoro nad nami!" zatlieskala Shep, aby sme sa dali do pohybu. Spolu s Jade a Remy sme sa pobrali na koniec čistinky, kde nám zostalo najviac miesta, pretože sa všetci natlačili k Ceashepsut. Sadli sme si na chladnú trávnatú zem a čakali sme, počúvajúc tajomné zvuky noci.
    Uvedomila som si, že cítim rôzne vône. Od kvetinových, príjemných, po hnusné, pri ktorom sa mi dvíhal žalúdok. Ale to netrvalo dlho. Ak som sa sústreďovala na jednu z vôní, cítila som iba tú. Ostatné sa akoby vyparili.
    "Majte na pamäti, že k premene nestačí iba mesiac v absolútnom splne. Musíte sa chcieť premeniť. Musíte ovládnuť svoju myseľ a nájsť v nej 'spínač', ako to my voláme, ktorým spustíte premenu."
    Medzi študentmi sa ozvalo šepotanie. Nervózne šepotanie. Ja som si bola takmer istá, že sa mi premena nepodarí. Nevedela som ovládať svoju myseľ, ťažko by som v nej našla spínač, ktorým sa mám dostať do vlčej podoby.
    "Keď vám poviem, premeníte sa. Možno to bude trvať pár minút, kým sa vám podarí to spustiť. To nevadí. Mesiac bude v splne viac ako trištvrte hodiny, takže máme čas. Hlavne sa sústredte. A zavrite si oči, to pomáha."
    Ja som zavrela oči okamžite. Triasla som sa snáď na celom tele. Bála som sa, netušila som, aký to bude pocit. Premena, vlčie telo, to všetko ma desilo.
    Zrýchlil sa mi tep, keď som počula Ceashepsut povedať tie slová. "Môžete začať."
    Prudko som sa nadýchla a vydýchla. Je to tu. Teraz sa musím sústrediť. No nedokázala som to. Otvorila som oči a videla som, že všetci mali problémy. Nikto sa nepremenil. Všetci sa splašene pozerali dokola.
    "Ukludnite sa!" zakričala Shep. Všetky pohlady sa upreli na ňu. "Klud, mláďatá," povedala už o čosi pokojnejšie. "Nieje sa čoho báť. Premena je jednoduchá a bezbolestná. Dám vám ukážku."
    Shep zavrela oči a potichu napočítala do troch. Vyrazilo mi dych. Ceashepsutine telo sa začalo meniť. Ruky sa jej zväčšili a ona si klakla na štyri. Nohy sa jej akoby vtiahli do tela a ostali v rovnakej dĺžke ako jej ruky. telo sa jej zväčšilo a zaokrúhlilo, vlasy sa jej stiahli do lebky a namiesto tváre mala ňufák, veľké ostré zuby a pár veľkých uší.
    Zažmurkala som. Už predo nestála nádherná žena, ale Vlk. Obrovský, sfarbený do mahagónova, s nádherným dlhým chvostom, majestatnym telom a múdrymi očami. A na jej chrbte sa lesklo jej 'aat, obrovské, čierne a dokonalé.
    Ceashepsut si sadla a čakala.
    Vtedy sme všetci naraz vydýchli zadržiavaný vzduch. Bolo to neopísatelné. A jednoduché.
    Pozrela som na Jade s Remy a všetky tri sme na seba naraz prikývli predtým, než sme znova zatvorili oči.
    Tak, hovorila som si v mysli. Olivia, sústreď sa. Je spln, ten ti prirodzene pomôže sa premeniť. Lenže musíš nájsť spínač. Ale čo je spínač?! Tak si ho skús predstaviť, Olivia. Dirigovala som sa. V hlave sa mi zhmotnil spínač. Nič sa nedialo, stále som bola človek. Dobre, takže takto to asi nepôjde. Skús niečo iné. Predstav si sama seba, ako sa meníš na vlka. Ale aj keď som si to predstavila, nič sa nedialo.
     Frustrovane som to skúsila znovu a znovu. Nič. Otvorila som oči a našla som tam všetkých v ľudkých podobách. Pozrela som sa na Shep, ktorá stále sedela rovnako. Opätovala mi pohlad svojích vlkolačích očí a nadvihla svoje vlčie obočie.
     Odvrátila som sa od nej. Si predsa reinkarnácia, Watsonová. Musíš sa vedieť premeniť, hovorila som sama sebe. Lenže ako? A v tom mi napadlo, že skúsim to, čo urobila Ceashepsut. Napočítam do troch.
     Nebola som si istá, či iba napočítanie bude fungovať, ale za pokus to stálo. Rozhodnuto som zavrela oči a upokojila som si mysel. Vnímala som zvuky lesa, vôňu kvetov a chladný dotyk trávy podomnou. Nadych. Jeden. Výdych. Dva. Nádych. Tri.
     Čo sa dialo potom bolo neuveriteľné.
     Celým mojím telom prešiel prúd teplého vzduchu. Nie, skôr horúceho, ba priam vriaceho vzduchu. Prešiel mi cez prsty na rukách, cez dlane, zápästie až k ramenám a pokračoval ďalej do celého môjho tela. Bola som na štyroch, a tentoraz boli všetko to nohy. Predné, zadné. Zaňuchala som. Nastavila som uši zvukom. Prešla som si jazykom po nezvyčajne velkých a ostrých zuboch. A potom som otvorila oči.
    Ak som predtým videla výborne, teraz som videla o tisíckrát lepšie. Ak aj nie o viac. A pocítila som hrdosť, keď som uvidela, že sa mi podarilo premeniť sa ako jedinej z prvákov.
    "Výborne, Olivia," ozval sa v mojej hlave Ceashepsutin hlas. Ach áno, teraz sa dorozumievami spojením myslí. "Vďaka," poslala som jej myšlienku.
    "Ešte nikdy som nikoho nevidela premeniť sa tak rýchlo. To len dokazuje, že si bola obdarovaná priamo našou bohyňou Nefertari. Teraz ti dávam voľnosť, choď sa prebehnúť, niečo si uloviť. Ale vráť sa ešte pred svitaním," prikázala mi Shep.
    Bolo na čase ísť sa novými nohami prebehnúť. Okamžite som sa rozbehla v ústret lesu. Pomedzi stromy som bežala rýchlo a hladko, ako vietor. Pocit mojich labiek narážajúcich o pôdu v lese, šuchot vánku v mojich ušiach, to bolo krásne. Konečne som chápala, čo James myslel.
    Bežala som a bežala, hladajúc čistinu, ktorú mi James spomínal. Vedela som, že to nebola tá, na ktorej sme sa premenili, pretože tá bola malá. James hovoril o obrovskej čistine.
    Asi po polhodine bežania som sa tam ocitla. Z jedného konca obrovského čistinového priestoru som nedovidela na druhý koniec. V strede som zastala. Ďalej mám ísť na západ. A akosi som vedela, kde západ bol, takže som sa tam automaticky rozbehla. Tentoraz som bežala niečo vyše trištvrte hodiny, iba ja, sama, oslobodená od myšlienok a pocitov, ale nevadilo mi to. Ako som zistila, takto bežať by som dokázala stále. Bolo to nádherné.
    A potom som sa tam dostala. Na miesto, ktoré mi opisoval James. A bolo úchvatné.
    Les sa končil a vystriedala ho rovná trávnatá zem, ktorá končila o pár metrov ďalej. Bola som na útese. Naklonila som sa opatrne cez okraj. Bol to obrovitánsky útes. Pod sebou som videla modrú čiarku, ktorá pravdepodobne predstavovala rieku. A do tej rieky stekal ten najkrásnejší vodopád, aký som kedy videla. Gigantický, to bolo prvé slovo, ktoré ma pri pohladde nań napadlo. Krištálovo čistá voda, voňavá, spadajúca útesom do žiarivo tyrkysovej vody. Aj hlboko v noci žiarili. Vodopád, rieka. Možno to bolo odrazom mesiaca v splne, alebo bola tá voda magická, to som nevedela. Ale bolo to najdokonalejšie miesto.
    Lahla som si do trávy a ako zhypnotizovaná som hladela na vodopád.