4. kapitola - Výletík
Po prvej prehliadke kôli schopnostiam nás Ceashepsut zaviedla do učebne, v ktorej, ako nám vysvetlila, sme mali mať všetky naše hodiny, samozrejme okrem praxe. Čo prax znamenala som sa dozvedela až od Remy, ktorej všetko vysvetlovala Jade. A samozrejme, nemali sme tam premeny. Tie sa konali vždy v noci, keď bol spln.
Ešte nikdy som sa ničoho nebála tak ako premeny. Jade povedala Remy, že premena trochu bolí, ale iný študenti, napríklad James, nás uisťoval, že je to sranda a že to nebolí vôbec. A že to rozhodne stojí za to.
Ako sme sa mali premeniť, to mi bolo záhadou, pretože som to ešte nikdy neurobila a naozaj som z toho mala poriadny stres. Prvý spln toho mesiaca sa blížil a Shep nám už aj povedala, kam sa máme dostaviť. Ostatné hodiny boli vcelku to isté, čo predtým, len s tým rozdielom, že už sme neboli v miestnosti s testovacími prístrojmi, ale v učebni, a ešte nás nikto nezačal normálne učiť.
Jade na druhý deň pri obede povedala, že to je normálne. Väčšinou sa začína normálne vyučovanie až po prvej premene, aby sme vedeli, o čom nám budú rozprávať. Takže dokým nebude spln, máme sa zdomácniť v škole a zapamätať si, kde čo je, aby sme sa tam nestratili, čo bol podľa mňa superhrdinský kúsok, pretože Egypstký inštitút bola neskutočne rozsiahla skupina budov.
Učebné predmety boli zvláštne, ale na divné veci som si na inštitúte začínala rýchlo zvykať. Dva dni pred splnom mi dali rozvrh, ktorý pozostával z názvov predmetov, ktoré by som nevymyslela, ani keby som veľmi chcela. Ako prvé sme mali mať Históriu, nasledovalo Rozvíjanie Schopností - Teória, potom Rozvíjanie Schopností - Prax, Kurz Obrany, ktorý sme mali dvakrát do týždňa, Štúdium Mesačného Kameňa, na čo som sa veľmi tešila, hlavne kôli tomu, čo sa stalo v testovacej miestnosti pri stole s talizmanmi, a nakoniec bolo Umenie Znamení, čo sme mali raz do týždňa a bol to asi najvzrušujúcejší predmet na škole, aj keď sa James neustále sťažoval na nedostatok praxe, čo sa týkalo 'aat. A potom tu bola, samozrejme, Premena.
Pri obede sa pri našom stole diskutovalo o rozvrhoch. My prváci sme s boli nadšením celí bez seba, Jamesa znova pochytila chuť sťažovať sa, a tentoraz si na to vybral Rozvíjanie Schopností, na ktoré študenti poukazovali buď slovom Teória, alebo iba Prax.
"Neverím, že im dali Prax hneď za teóriou. Keď som bol ja prvák, mali sme Prax jedenkrát do týždňa. Jeden jediný," povedal James a ako názornú ukážku ukázal Spikeovi zdvihnutý jeden prst. "Ako druhák som Prax ani nemal, pretože vtedy bola tá reforma. A teraz, po reforme, som si myslel, že sa budeme viac rozvíjať," nariekal. "Veď tak sa ten predmet volá, nie? Rozvíjanie schopností. A oni nám tretiakom dajú Prax dvakrát do týždňa," chytil sa za čelo a ukázal na mňa.
"A im dajú Prax každý deň. Čo som komu urobil, Spikerson, že musím takto trpieť?" zakvílil James a položil si hlavu na stôl. Mala som čo robiť, aby som sa nezačala smiať, ale nemohla som sa ubrániť úškrnu, ktorý sa mi vydral na tvár. Spike jedol svoj obed a vôbec sa nestaral o to, že si James teraz búchal hlavu o stôl.
Spike bol zvláštny. V dobrom slova zmysle. Mal veľmi osobitnú povahu, takú, ktorá prinútila človeka zamyslieť sa. Či už nad sebou alebo nad niekým iným, na tom nezáležalo. James jeho správanie zhrnul ako "Do ničoho sa nestará a nič ho nezaujíma". Z časti to možno bola pravda, ale ja som akosi vycítila, že jeho do-ničoho-sa-nestarám postoj je iba maska, a že ho určite niektoré veci zaujímali, len to nedal najavo.
Zato James bol jeho úplný opak. Rozprával veľa a rozprával dlho, ale o veciach, ktoré vadili aj iným tretiakom, takže mal s kým diskutovať.
Keď prešiel nás prvý týždeň, raz som si v jedálni uvedomila, že sme vytvorili skupinku. Ja, Remy, Jade, Louis, Kennedy, James a Spike sme boli partia. Sedávali sme vždy spolu vždy pri tom istom stole v rohu jedálne, ja vždy oproti Spikeovi a vedľa Remy a Kennedy.
Ako som zistila v prvý deň vyučovania, keď som večer prišla na moju izbu, mojou spolubývajúcou bola, na moje nešťastie, Kennedy. Najprv som si myslela, že by sme mohli spolu vychádzať, ale Kennedy bola drzá, a nedalo sa s ňou veľmi porozprávať, pretože stále hovorila iba o sebe a ostatných ľudí ani nepustila k slovu.
Zaujímalo ma, prečo stále sedáva pri našom stole, ale vyhnať som ju odtial nemohla a ak ju akceptovali ostatní, rozhodla som sa, že ju budem akceptovať tiež. Lenže to bolo veľmi ťažké vhladom na to, že sa neustále lepila k Spikeovi. Lenže nielen k nemu, išla aj po Jamesovi a dokonca aj po Louisovi.
Trvalo krátko a všimla si to aj Jade. V sobotu, keď sme mali volno, sme sa s Remy a Jade rozhodli prejsť sa do neďalekého mesta. Boli sme na polceste do Brightonu, keď odrazu Jade povedala. "Kennedy ma už poriadne serie."
Pozerala som na ňu na chvíľu prekvapene, pretože Jade sa nezvykla vyjadrovať takto. Nikdy nenadávala. Bola poriadne naštvatá. A mala na to pádny dôvod, kedže sa Kennedy chovala ako nadržaná šlapka.
Jade pokračovala. "Ak sa ešte raz bude obtierať o Louisa, ja prisahám že ju zabijem."
Remy prikývla a ja s ňou. "Ona si asi myslí, že ťa Louis s ňou podvetie a že ťa opustí," povedala Remy.
Jade sklonila smutne hlavu, a tak som rýchlo povedala. "Lenže to neurobí. Louis by ťa kôli takej sprostej kačici nikdy neopustil, Jade."
Pozrela na mňa so slzami v očiach, ale usmiala sa. "Myslíš?"
Usmiala som sa tiež. "Samozrejme. Si najkrásnejšie dievča aké som kedy videla a jedno z najmilších ktoré som kedy poznala, a Louis by bol totálny magor ak by ťa chcel nechať kôli štetke, akou je Kennedy," povedala som rozhodne a potom som dodala. "Pardon za výraz."
Jade sa skoro rozplakala a tuho ma objala. "Och, Oli, ďakujem."
Iba som sa na ňu usmiala a keď ma pustila, pokračovali sme v ceste ďalej. Jade bola konečne veselá a až kým sme prišli do mesta, nikto z nás Kennedy nespomenul a keď sme sa začali motať po námestí, úplne nám vyfučala z hláv.
Brighton bol malé, ale zato nádherné mestečko. Na námestí sa nachádzala krásna kostolná veža, spojená s pár starými domami. Na námestí bolo niekoľko rôznych obchodov a pár kaviarní a reštaurácií.
Bol zamračený deň a pustil sa mierny dážď. Bola nám trochu zima, tak sme zašli do jednej z kaviarní, kde sme si objednali horúcu čokoládu, aby sme sa zahriali.
"Zajtra je spln," povedala z ničoho nič Remy a ja som stuhla. Úplne som na to zabudla.
Jade sa usmiala a jej modré oči žiarili. "Tešíte sa?" Rýchlo som pokrútila hlavou v nesúhlase. Jade sa zasmiala. "Ale, nemáš sa čoho báť. Je to vlastne aj trochu sranda. Pamätám si, keď som sa ja prvýkrát premenila. Taký zvláštny pocit, stáť na štyroch nohách, to vám poviem."
Naozaj mi nepomáhala vyrovnať sa s tým, že o deň v noci sa zo mňa stane vlk, ale pokračovala. "Ale najlepšia časť je spojenie myslí. Budeš sa s ľuďmi rozprávať myšlienkami a vidieť im do hlavy. Teda, ak ti to dovolia, samozrejme."
"Stavím sa že Kennedy bude mať svoju hlavu totálne zablokovanú," poznamenala Remy.
"Skôr zablokovaný mozog," povedala som chladne. "A to má aj teraz," dodala som.
A predtým než sme tomu mohli zabrániť, všetky tri sme sa začali smiať a prestali sme až vtedy, keď nás boleli sánky a až sme plakali od smiechu.
Vtedy sa vo dverách kaviarne zjavili James a Spike a ja som sa snažila upokojiť sa, ale to šlo veľmi ťažko.
James sa posadil na poslednú voľnú stoličku pri našom stole. "Dámy, čo je tu také vtipné?" spýtal sa.
Ani Jade ani Remy neboli v stave mu odpovedať a ja som sa sústredila na Spika, pretože ten stál vedľa Jamesa. Rýchlo som sa posunula so svojou stoličkou viac k Jade, aby som uvolnila miesto. Spike na mňa pozrel a pochopil, zobral si stoličku od vedlajšieho stola a sadol si na miesto vedľa mňa.
Kývol mi hlavou a ja som si to zobrala ako poďakovanie.
Keď sa Spike začal pozerať von oknom, prezrela som si ho. Na sebe mal koženú čiernu rockerskú bundu, a na hlave šedú čiapku, ktorá mu zakrývala vlasy, polovicu čela a uši. Vypadal v nej strašne roztomilo.
"Možno ty mi to povieš, Nef, pretože vyzeráš, že si tu jediná pri zmysloch," povedal mi James a ja som naňho pozrela so zvidhnutým obočím. "Dnes ti nejako divne stoja vlasy, Moryarty," provokovala som ho.
Spike sa uškrnul a pozrel na Jamesa a čakal na jeho odpoveď. "Takže to je predmet diskusie?" Otočil sa k nám profilom. "Toto je posledný výkrik módy, to ste nevedeli?"
Provokatívne som naňho žmurkla. "Vlastne hej, móda zmoknutých kurčiat teraz letí, zabudla som."
James sa na mňa zamračil, ale na ústach mu pohrával úsmev. "Zahrávaš si so silami, ktoré sú nad tvoje chápanie, Nef," naklonil sa ponad stôl a ja som sa tiež naklonila k nemu. "Ty zabúdaš, kto je tu reinkarnácia, Moryarty," oplatila som mu to.
Chvíľu na mňa pozeral a potom sa zasmial. "Dobre, tentoraz si ma dostala," povedal. Uškrnula som sa. "A bola by som rada, keby si ma nevolal Nef." James rezignoval a vzápätí som mala novú prezývku. "Dobre... Liv."
"Panebože," hlesla som. "Liv ma volali, keď som mala 5 rokov." Jade sa rozhodla ukončiť moje utrpenie a otočila sa k Jamesovi. "Proste ju volaj Oli ako my, dobre?" dožadovala sa a nevzdala sa, až kým nesúhlasil.
Potom sa rozhovor zvrtol konečne k niečomu, čo aj dávalo zmysel. James začal rozprávať Jade o ich budúcej hodine Praxe, pretože sa na ňu veľmi tešil kôli tomu, že prvýkrát mali robiť niečo so zameniami.
"Neviem ale čo, Panhhear je tento rok strašne tajnostkársky," povedal James. Panhhear bol učiteľ Teórie a Praxe, ktorý sa mi na prvý pohľad už zdal mysteriózny. "Ale to je jedno, hlavne že sa konečne k niečomu dostaneme."
Jade prikývla a my s Remy sme na seba iba pozreli, pretože sme ešte Prax nemali, a tak sme sa k tomu nemohli vyjadriť.
Po ďalšej polhodinu sme usúdili, že je čas vrátiť sa naspäť do školy, tak sme zaplatili a vyšli sme do dažďa.
Počas cesty naspäť sa James z ničoho nič opýtal. "Kde je vlastne Louis?" Jade v momente zbledla a ja a Remy sme tŕpli. Potom sa Jade potichu ozvala. "Ty mi povedz."
"No, my so Spikom sme sa ho pýtali, či nejde s nami, ale povedal, že si niečo musí vybaviť a že potom za nami príde," povedal James a Spike prikývol. "Nepovedal ti, čo si išiel vybaviť?" spýtal sa James.
Jade smutne pokrútila hlavou. "Nie," povedala potichu. "Nepovedal mi nič."
Zvyšok cesty sme prešli mlčky.
dokonalá ako vždy :)))
OdpovedaťOdstrániť