A/N: Ták, dúfam že sa vám to bude páčiť :) Táto poviedka bola pôvodne komiks, ako som už spomínala, ale nepáčilo sa mi to, tak som sa rozhodla to radšej písať než kresliť. Ale ktovie, možno sa do toho znovu dám, a dám sem potom obrázky. Možno :D
1. kapitola.
Teahacar
Je chladná noc, bezveterná, vo vzduchu sa vznáša všadeprítomný pocit očakávaní. Mesiac v splne osvetľuje pevnosť nazvanú Teahacar, usadenú vysoko v oblakoch na planéte rovnakého mena. Chladné, tmavé kamenné chodby sú úplne prázdne, pretože sa všetci obyvatelia tejto pevnosti zoskupili v najväčšej sieni Pevnosti, v sieni Privolania. Posadení na kamenných polkruhoch okolo Kameňa Určenia trpezlivo čakajú na začiatok očakávaného Povolávania.
No jeden muž im chýba. Chlap, bez ktorého by sa celý systém v Pevnosti a Vesmíre zrútil. Legenda, ktorá Teahacar vedie. Jeho meno je Veštec.
Spomínaný muž uprie svoje múdre, vševedúce oči na mesiac, oprie sa o studený kamenný stĺp na jednom z veľa balkónov Pevnosti, a zahĺbi sa do svojich myšlienok. Je veľmi mladý, nemá viac než dvadsaťpäť rokov. Stratený vo svojich myšlienkach takmer nepostrehne jemné kroky, ktoré sa ozvú pár metrov za jeho chrbtom, sprevádzané sladkastou, ale príjemnou vôňou lesných ruží.
Veštec okamžite vie, kto za ním prišiel. Lothareh vždy vedela, kde ho nájde, nech by sa ukryl kdekoľvek. Preto ju menoval za vedúcu Pátracej jednotky.
Lothareh podíde k Veštcovi a chvíľu bez slova hľadia na nebeské teleso nad nimi. Lothareh naťahuje čas, aj keď vie, že dlho zlú novinu ukrývať nemôže. Veštec vycíti, že za ním prišla s odkazom, tak sa k nej otočí, pozrie jej priamo do očí a ona naprázdno prehltne predtým, než vysloví slová, ktorých sa obával.
"Prorokyňa prehovorila," zašepká. Muž prikývne a znova sa otočí čelom k mesiacu, no tentoraz hladí do oblakov, ktoré obklopujú jeho a celú pevnosť ako prsteň. Pár minút nepríjemného ticha preruší Lothareh svojím mäkkým hlasom pripominajúcim zvončeky. "Rada starších vyslala do Všehosveta Pátrací tým."
Toto Veštca zaskočí, a prinúti ho znovu pozrieť na Lothareh. Tuho premýšľa, odkedy Rada starších posiela kohokoľvek kdekoľvek bez jeho súhlasu, a tiež prečo nieje Lothareh s Pátracím týmom. No nesmie sa nechať vyviesť z miery. Lothareh pokračuje.
"Prorokyňa označila novú Nymfu Vojny. Neah Sghi si je, podľa všetkého, o nej vedomá."
"Čo Kameň?" zmení Veštec predmet ich diskusie. Lothareh to rešpektuje.
"Ešte sa rozhoduje."
Veštec si povzdychne zmoreným hlasom starca, ktorý si toho v živote veľmi veľa preskákal. "Ďakujem ti za správy, Lothareh. Vráť sa do siene Privolania," prikáže jej.
Lothareh sa poberie na odchod, ale po pár krokoch zastaví. "Ty nepôjdeš?"
Muž pokrčí malými, ale silnými ramenami, a rukou si zamyslene prejde po tetovaní na tvári. "Prídem na Povolávanie. Najprv zájdem do komnát Prorokyne."
Lothareh prikývne a potichu odíde. O pár minút nato opustí balkón aj Veštec.
Veštec sa náhli rýchlym, svižným krokom po tmavých chodbách pevnosti, jeho bosé nohy zanechávajú len slabý zvuk, keď narážajú o kamenný povrch. Má zlé tušenie... horšie než zlé.
Dostane sa ku komnatám Prorokyne, kde stojí pár strážcov. Nerobia mu problémy, pustia ho dnu hneď. Veštec vojde do čiernej komnaty, zatvoria sa za ním ťažké dvere, a on sa ocitne v temnote.
Vyčká, kým si jeho oči privyknú na tmu, a vykročí po tenkom moste, tiahnucim sa nad hlbokou priepasťou. Na konci mosta sa vynímajú masívne dvere. Keď k nim Veštec pristúpi, vynorí sa zvnútra hlas.
"Nemáš tu čo robiť!"
Veštec nedbá, ďalej pokračuje v ceste a zastane až pri ďalších dverách na konci mosta. Položí na ne dlaň. Znovu sa ozve syčavý hlas, ktorý mu prenikne až do špiku kostí. "Nie si tu vítaný!"
Muž stráca trpezlivosť. S Prorokyňou sa ešte zoči-voči nestretol, no vie, že Prorokyne sú zvláštne stvorenia, veľmi špecifické. Veľmi tvrdohlavé, kruté a s večne zlou náladou.
"Pusť ma dnu, stvorenie," prikáže chladným, tvrdým hlasom. Odpoveďou mu je zasyčanie. Veštec sa v duchu usmeje. Prorokyne nemajú rady, keď ich nenazývajú ľuďmi.
"Prikazujem ti otvoriť dvere, Prorokyňa! Nechci, aby som ich otvoril násilým!" zakričí, jeho hlas sa odráža od stien a vibruje v hlbinách pod mostom. Veštec cíti, ako bariéra na dverách povolí, zatlačí do nich rukou. Dvere sa otvoria a odhalia mu komnatu Prorokyne, komnatu zvráteného stvorenia.
Prorokyňa je mladá žena, s dlhými svetlými vlasmi, ktoré jej padajú do priepasti pod ňou a strácajú sa v tme. Ženine telo sa vynára z obrovského čierneho kvetu Veštcovi neznámej rastliny, je omotaná lianami, listami a tŕňmi. Vynára sa s kvetom zo steny, vedie k nej malý výstupok, polovička mosta.
Pod ním je hlboký, nevyplnený priestor - bezodná priepasť.
"Prečo si tu, Veštec?" zasyčí Prorokyňa a uprie svoje čierne oči na muža. Nemá zreničky, celé jej oči sú vyplnené čiernotou, a ústa ma vykrivené v trpkom úškľabku.
"Chcem vedieť presné znenie tvojho proroctva," povie Veštec. Prorokyňa sa zasmeje.
"S tým ti nepomôžem."
Veštec podíde na úplný koniec mostíka, a zahľadí sa Prorokyni priamo do očí. "Viem, že mi to nemôžeš zopakovať. Chcem sa na tú predpoveď pozrieť."
Odmlčí sa a sleduje Prorokyninu reakciu. Trvá jej len chvíľku, kým pochopí, kam Veštec mieri. Rozzúri sa. "Do mojej hlavy nevstúpiš!"
Veštec sa chladne usmeje. "Ja si nepýtam povolenie."
Namiesto odpovede sa mu dostane syčania, vrčania, zúrenia a kvílenia. Žena sa snaží dostať z lián, ale nemôže sa pohnúť. Napokon sa upokojí.
Veštec zdvihne ruky, pri dlaniach sa mu začne formovať modré svetlo. Pozrie na Prorokyňu, ktorá to chvíľu zvažuje. Pochopí, že nemá na výber, a tak zavrie oči.
Veštec zdvihne ruky nad hlavu, miestnosť osvetlí prenikavá modrá žiara. Prorokyňou mykne, keď v nej Veštec prehľadáva jej pamäť. O pár minút sklopí ruky, a miestnosť sa opäť ponorí do temna.
Muž sa otočí na odchod, a predtým, ako zavrie dvere, hodí posledný pohľad na ženu. Sám sebe prisahá, že už v živote nepríde do jej komnát. Zabuchne dvere, prejde mostom ponad priepasť, vyjde na chodbu ku strážnikom a prikáže im: "Nepustite nikoho dnu, nech by to bol ktokoľvek. Nikoho."
Muži prikývnu, Veštec odchádza a konečne smeruje k sieni Privolania.
Premýšla nad obrazmi, ktoré videl.
Príde do veľkej miesnosti, v ktorej sú v kruhoch okolo podstavca s kameňom posadení Staršinovia. Sú to Mudrci, ktorý čakajú na Povolávanie.
Lothareh si všimne Veštca a príde k nemu. Pošepky sa ho spýta: "Bol si za Prorokyňou?" Veštec prikývne. "Je to tak, ako som sa obával."
Lothareh sa chce spýtať na podrobnosti, pretože si uvedomí, že Veštec vie omnoho viac než je ochotný priznať, no je prerušená keď sa Kameň určenia rozvieti červeným svetlom, a Staršina poverený dohliadaním na Povolávanie vyhľadá Veštcov pohľad. "O chvíľu to začne."
Veštec pristúpi ku Kameňu, rozhostí sa ticho a všetci s napätím čakajú. Netušia o proroctve. Čakajú na nových Strážcov, ktorí budú chrániť ich milovanú pevnosť. Nič nechápu.
Okolo podstavca s kameňom je rozostavených 5 štvorcových kameňov, piedestálov, každý pre jednu osobu. Kameň Určenia privolá nových Strážcov Dobra, aby bojovali proti zlým silám, a aby nastolili poriadok.
Keď Kameň postupne zhasne a miestnosť sa ponorí do tieňov, všetci zadržia dych, lebo vedia, čo bude nasledovať, a ich predpoklady sa naplnia - Kameň znovu zažiari, tentoraz žltým svetlom, a pri piatich kamenných štvorcoch sa začne formovať žltá hmla.
V žltých oblakoch sa rysujú postavy, netrvá to viac než pár sekúnd. Po pár okamihoch je po všetkom.
Na podstavcoch stoja noví, tak dlho očakávaní Strážcovia Dobra.
-----------------------------
Eareth, Sektor 4
"Cathghieri, prečo si nás sem zavolala?" spýta sa ma čiernovlasý chalan, ktorému skočí do reči červenovlasé dievča. "Ak nás tu chytia, je po nás!"
"Tak prestaň kecať, Krithine," zahriaknem ju, pretože už s ňou strácam trpezlivosť. Nervy mám nadranc. "Dobre, nebudem zdržovať, pretože niekto tu má plné gate," hodím rýchly pohľad na Krithine. "Urobíme to dnes."
Chlapec nechápe. "Čo urobíme?"
"No predsa utečieme!" vyhŕknem. "Pri všetkých bohoch, Erigh, počúval si niekedy vôbec, čo som hovorila? Plánujeme to už celé mesiace!"
"Pokiaľ viem, plánovali sme vzburu. Zrútenie režimu. Nepamätám si nič o utekaní," bráni sa Erigh. Musím sa zdržiavať, aby som nezačala kričať od zúfalstva. "Mňa asi porazí! Erigh, si už naozaj debil? Čo si si myslel, že čo sa stane, keď vypukne otvorená vzbura? Že si tu budeš sedieť na stoličke a pozerať sa, ako budeme my ostatní bojovať za svoju slobodu?" Môj hlas znie priškrtene od mojej snahy udržať ho tichý.
Krithine sa na mňa oborí, tiež šeptom. Pár metrov od nás prejde skupinka chalanov z mojej chatky. "A čo máme robiť? V bitke by sme neprežili, to dobre vieš."
Zaborím si tvár do dlaní a vydám zo seba zúfalý pazvuk. "Počúva ma tu vôbec niekto? Práve preto chcem utiecť. Toto je ako hovoriť do steny, no mám pocit, že aj tá by ma pochopila skôr než vy dvaja."
Erigh sa postaví. "So mnou nerátaj. Nechcem sa toho zúčastniť."
Krithine sa ho snaží zadržať, ale márne. Keď je preč, uľavene sa vystriem. "Dobre. My dve máme väčšiu šancu na prežitie bez neho." Pozriem na Krithine. "Ideš do toho, však?"
Krithine sa na mňa zahľadí pochybovačne, v jej hlase znie pohŕdanie. "Ja neviem, Cath. Chcela som, ale... všetko ide proti nám. A ak nás chytia, zabijú nás..." habká.
Zamračím sa. "Ale toto riziko stojí za to podstúpiť. My dve to dokážeme, Krithine. Utečieme zo spárov tej odpornej zmije, a budeme voľné. Nechceš byť voľná, Krithine?" spýtam sa.
Vidím v jej očiach, že som zlomila jej hradbu pochybností. "Tak dobre. Dobre." Usmejem sa, aj keď iba nakrátko. Už som si od smiatia odvykla.
Nebola som vždy takáto. Nebola som utiahnutá a chladná, ako som teraz. Bývala som veselý a milý človek. No to bolo kedysi. To bolo predtým, kým našu planétu Eareth obsadili mimozemské vojská a kým nás nezajali. V skratke povedané.
Stali sme sa otrokmi Temnej vládkyne Neah Sghi, no my sme ju volali Železná Maska. Vlastne, všetci ju tak volali. Ani neviem, ako a kde to vzniklo, a čo to vôbec znamená.
Svojimi chápadlami oblapila celú planétu, podrobila si všetkých ľudí a tých, ktorí sa jej vzopreli, bez milosti zabila.
Teda nie priamo ona, ale jej poskoci. Voláme ich Tiene. Sú obrovskí, čierny, a tam, kde majú mať na hlave tvár, majú iba obrovské ústa plné vysokých, tenkých a špicatých zubov, za ktorými sa skrývajú tri jazyky. Hovorí sa, že Tiene sú iba pretransformovaní ľudia, ktorých Železná Maska premenila na obludy tým, že ich pobozkala.
Samotnú Neah Sghi ešte nikto nikdy nevidel. Niektorí vravia, že je obrovská a slizká, iní zase, že je malá a vypadá ako víla. No ja neverím ani jednému z týchto tvrdení, a ak nemusím, nechcem si ju predstavovať.
Pri myšlienke na ňu ma zaplaví nenávisť. Zobrala mi všetko - rodinu, priateľov, domov. Zničila mi celý život, tak ako tisíckam ľuďom okolo mňa, ktorí bývame v Sektore číslo štyri.
Neviem, či moji rodičia a brat žijú. Pri obsaďovaní kontinentu Uepora, na ktorom sme žili, nás Tiene oddelili, keď nás viedli do táborov. Tábory boli rozdelené na dva druhy - v jedných boli dospelí, v druhých deti. Odvtedy som svojich rodičov nevidela.
Brat Deaneth sa stratil v tábore. Možno ho zabili v jednej z budov pre Tiene, kam viedli problémové výrastky. No stále som mala nádej, že ušiel a zachránil sa niekde v lesoch, a bol teraz ukrytý v nejakom podzemnou bunkri, ktorý si vlastnými rukami vyhrabal. Bol to bojovník, a bol múdry, takže mal väčšiu šancu na prežitie než ktokoľvek iný. Táto myšlienka ma stále posúvala ďalej, aby som sa nevzdala a aby som prežila. Bola som rozhodnutá nájsť jeho a rodičov.
Po obsadení nás z táborov pustili, a z každého jedného kontinentu sa stal Sektor. Uepora je štvrtým sektorom v poradí. Severný Rameric sa stal Sektorom 1, Južný 2. Egrifa prijala číslo 3, ďalší kontinent, Acclesia, 5. Enstralia 6. Ďalšie tri počas obsaďovania a útokov zanikli.
Systémy v Sektoroch boli jednoduché - ak ste nerobili problémy a plnili rozkazy, mali ste jedlo v žalúdku, oblečenie, a strechu nad hlavou. Sektory boli rozdelené na časti. Napríklad Sektor 4, zelená. Tam som žila ja, Krithine, Erigh, a niekoľko tisíciek ďalších detí a tínedžerov.
Otočím sa ku Krithine a premýšlam. Vzbura bol asi prehnaný nápad, príliš nepremyslený a vymyslený narýchlo.
Zostával iba útek, ale ja som vedela, že naše šance sú mizivé.
Upriem zrak do zeme, po lícach sa mi spustia slzy. Krithine si to všimne a nakloní sa ku mne. "Už to tu nevydržím, Krith! Zbláznim sa," vyhŕknem.
Krithine sa ma snaží upokojiť, ale ja viem, že aj ona má rovnaké pocity. "Cathghieri, my sa odtiaľto dostaneme. Neviem síce kedy, ale jedného dňa budeme voľné." Neviem, čo sa zvrtlo, keď to bola teraz ona, kto presviedčal mňa, že utečieme.
Trpko sa zasmejem a utriem si zmáčanú tvár. "Kiežby si mala pravdu."
Nato sa medzi nami rozhostí ticho, každá sme stratená vo svojich vlastných myšlienkach. Myšlienkach na domov, na život pred obsadením, na naše rodiny.
Práve, keď spomínam na dávnu, dávnu oslavu Zimného Slnovratu, kedy bolo všetko ešte v poriadku, mi v hrudi začne zvláštne brnieť. Priložím si ruku k srdcu, cítiac, že mi triaška vychádza odtiaľ. Zľaknem sa, že zomieram, no napriek tomu, že mi lomcuje hrudným košom, cítim sa fajn.
Vystrašene pozriem na Krithine, a vidím, že aj ona si prikladá ruky k hrudi a krčí sa do klbka. "Čo sa deje?" počujem ju vydýchnuť.
"Neviem," podarí sa mi zo seba dostať, a brnenie mi prechádza cez brucho, panvu a stehná do lýtiek a chodidiel, do rúk, a nakoniec do hlavy. Chvíľu vnímam triašku v celom mojom tele, ale stále môžem vnímať, čo sa deje okolo mňa. Vidím žltú žiaru, ktorá ma omotáva, a o pár sekúnd na to už necítim nič a ocitnem sa v čierňave.
