Chcem sa ospravedlniť, že mi to tak trvalo. V škole je strašný zhon, a je toho na mňa strašne veľa... no teraz máme viac pokoja. Tak vás idem potešiť :)
2. časť pridám možno už dnes, len najprv potrebujem komentáre, odozvu, pohyb...chápete :) proste nejaký ten feedback...
(Tiež by som rada poznamenala, že toho veľa o Egypte neviem a všetko čo sa týka Egyptu je v tomto príbehu čisto vymyslené [teda viem niečo ale je to dosť málo... a na tých faktoch sú postavené moje vymyslené fakty]. To len pre prípad, ak by sa niekto rozhodol ma poučiť o Egyptskej kultúre alebo čo... :))
Tak, dosť mojich kecov, dajte sa do čítania :)
Špeciál (1. časť)
Olivia
Ako prvé, čo som si uvedomila, keď som precitla, bolo, že niečo nebolo v poriadku. Oči som mala zatvorené, a ležala som na niečom tvrdom, nepríjemnom, nohy a ruky som mala rozprestrené popri tele. A hlavne, mala som strašne divný pocit.Snažila som si spomenúť si. Kto som bola, kde som bola. Išlo mi to ťažko, myšlienky sa mi nechceli poddať, a musela som vynaložiť extrémnu námahu, aby som si vôbec spomenula, ako sa volám.
Niečo rozhodne nebolo v poriadku.
Bála som sa otvoriť oči. Okolo mňa bolo absolútne ticho, nepočula som ani vlastný hlas, keď som sa pokúsila vydať zo seba aspoň hláska.
Po pár minútach sa mi zlepšilo sústreďovanie. Spomenula som si na Chrám, kde som s Castielovou pomoc prvýkrát použila moje schopnosti, a potom som stratila vedomie. A prebrala som sa na tomto neznámom mieste.
Telo som mala stŕpnuté a v kŕči. Chcela som pohýbať rukami a nohami, pretože ma začali bolieť, ale akokoľvek som sa snažila, nemohla som nimi pohnúť ani o centimeter. Okolo zápästí a členkov som cítila tlak, akoby ma niečo za ne držalo a nedovolovalo sa mi pohnúť.
Bola som zaseknutá. Po pár minútach boja s týmito povrazmi som sa rozhodla otvoriť oči. A nebola som pripravená na to, čo som uvidela. Alebo skôr neuvidela.
Okolo mňa, všade, bola čiernota. Aj keď som mohla hýbať s hlavou doprava a doľava, nevidela som nič. Až keď som sa pozrela priamo nadomňa, uvidela som malé svetielko. Ďaleko, veľmi ďaleko, a veľmi slabé.
Vedela som, že sa potrebujem k nemu dostať, ale nemala som ani najmenšie tušenie, ako to urobím.
A vtedy som to začula. Slabý hlas, vychádzajúci z toho vzdialeného svetla. Neorzoznala som ho, ale v tej chvíli mi to bolo jedno, pretože som vynakladala všetky sily, aby som znova neupadla do bezvedomia. No ničota, ktorá ma pomaly pohlcovala, bola silnejšia než ja. Zatvorila som oči.
Castiel
Castiel sedel na stoličke pri Oliviinej posteli po celú noc. Nechcel spať, a taktiež ani nemohol, pretože ho zmietali výčitky svedomia. Vedel, že od nej nemal požadovať, aby naraz použila toľko sily. To, že teraz bola v bezvedomí, bola čisto jeho chyba, a on si to plne uvedomoval.Ceashepsut zúrila, keď ju Castiel doniesol na rukách na malú ošetrovňu v jednej z bočných budov. Mala na to právo. Teraz, po pár hodinách, z nej hnev vyprchal, ale bola k nemu odmeraná. Prišla za ním a s obavami pozrela na Oliviu, ležiacu na nemocničnej posteli, napojenú na všelijaké káble.
Castiel na Shep ani nepozrel. Nemohol, kôli pocitu viny. Shep, po chvíli tichého stánia, prešla k nemu a položila mu ruku na plece. "Castiel, prepáč že som predtým na teba-"
Castiel rýchlo pokrútil hlavou a prerušil ju. "Nie, neospravedlňuj sa. Zachovala si sa rozumne."
Ceashepsut odtiahla svoju ruku a podišla k Olivii, pretže nevedela, čo by mu na to mala povedať. "Zavolala som Kéonev. Pokúsime sa zistiť, prečo sa ešte neprebrala," oznámila mu po malej chvíli.
Castiel prikývol, stále odmietajúc sa pozrieť na Shep. Tá si povzdychla a odišla, nechajúc Castiela samého so svojimi myšlienkami.
Olivia
Odrazu som bola znova pri vedomí, a to asi vďaka tomu, že som, síce som netušila odkiaľ, spadla na zem. Bolestivo a dezorientovane som sa snažila zistiť, čo sa stalo. Bála som sa otvoriť oči, pretože som sa obávala toho, čo uvidím. Tak som skúsila zmapovať terén ostatnými zmyslami.
Teraz, keď som sa sústredila, som začala byť trošku pokojnejšia. Najprv som to skúsila sluchom. Započúvala som sa do zvukov okolia, a po pár sekundách som začala rozoznávať rôzne zvuky; tichý vietor, šušťanie listov, kdesi som počula vtáčika. A potom, slabé, tlmené kroky, nadomnou.Srdce mi začalo biť. Stále som sa neodvažovala otvoriť oči. Začala som cítiť, a ňuch ma nesklamal; cítila som jemnú vôňu ruží, a iných kvetov. Bolo to veľmi príjemné.
A nakoniec, ležala som na chladnom, ale nie nepríjemnom podklade. Kameň, to bol môj prvý odhad.
Po pár nádychoch a výdychoch som sa nakoniec donútila otvoriť oči.
V momente ma oslepilo oranžové svetlo. Bolo všade, akokeby napĺňalo celý priestor, celú miestnosť. Zažmurkala som a po chvíli sa mi oči prispôsobili.
Bola som v úžase. Oranžové svetlo bolo slnko. Bola som vo veľkej miestnosti, ktorá bola celá z mramoru, s obrovskými oknami na jednej strane a menšími na druhej. Z jednej strany som videla do dvora, kde stálo pár paliem, pár sôch, a bol tam malý bazén s kvetmi na hladine. Stĺpy, ktoré v podstate tvorili okná, boli rôzne vyornamentované. Z druhej strany, z väčších výhladových okien, bolo vidno záhradu. Gigantickú záhradu.
A vtedy, ako som sa pozerala, či uvidím koniec tej nádhery, uvidela som obrysy pyramíd.
Bola som v nejakom egyptskom chráme. Pravdepodobne v Egypte. Ako som sa tam dostala, a prečo som tam vôbec bola, to boli otázky za milión. A najhoršie bolo, že naokolo nebol nikto. Klud, Olivia. Dýchaj, hovorila som sama sebe, a snažila som sa nepodľahnúť panike, čo sa mi zázrakom zatiaľ darilo.
Spomenula som si na kroky nadomnou. Museli byť v miestnosti alebo chodbe, ktorá sa nachádzala o poschodie vyššie, a bola to jediná pomôcka. Východy z miestnosti boli na oboch stranách, tak som sa rozhodla pre ten, ktorý mi bol bližšie. Neboli tam dvere, iba obrovský otvor s klenbou.
Prešla som do fakľou osvetlenej chodby. Všetko tam bolo tak... nádherné. Sochy, vázy pri stenách, kvetiny najrôznejších veľkostí a tvarov. Na konci dlhej chodby boli ďalšie dvere, tentoraz drevené, s obrovskou kľukou. Prišla som k nim, no nech som sa snažila akokoľvek, nemohla som nimi pohnúť. Rozhodla som sa vrátiť sa späť a skúsiť to druhými dverami. Vrátila som sa do prvej miestnosti, a dvere ďalej viedli do chodby so schodiskom.
Rýchlo som vybehla po schodoch na prvé poschodie, a ako som stála na vrchu schodiska, videla som postavu miznúcu za rohom. "Hej!" vyhŕkla som bez rozmýšlania, ale nemalo to zmysel, osoba bola príliš ďaleko. Rozbehla som sa za neznámym, dúfala som že ak započuje moje kroky, zastane a otočí sa. No keď som zašla za roh, videla som plášť na druhom konci dlhej chodby. "Hej!" vykríkla som znova, ale nemalo to význam. Nedokázala som za neznámou osobou bežať, kráčala príliš rýchlo.
Po chvíľke vydýchania som sa rozhodla predsa len sa vydať za neznámym. Bolo to to jediné, čo som mohla v tom momente urobiť. Začala som kráčať.
Po pár metroch sa chodba stáčala sprudka doľava, z čoho som logicky usúdila že bola v tvare kocky, ak viedla dokola. Zahla som za roh a zľakla som sa, pretože pár metrov pri jednom z výkladových okien stáli dvaja muži.
Úplní egypťania; síce som o egypte a jeho obyvateľoch veľa nevedela, vedela som ich rozoznať, keď som ich videla. Nervózne som k nim pomaly prešla a zastala asi meter od nich. Ani jeden z nich sa nenechal vyrušiť, vôbec nedali najavo, že by som tam bola. Skúsila som si odkašlať, no nič. A keď som na nich prehovorila, úplne ma ignorovali. Vtedy sa pár metrov za mnou ozval sklesnutý, no čistý a príjemný hlas.
"Ramesses, ty ignorant."
Strhla som sa a zvrtla, z úst sa mi vydral priškrtený výkrik. Uvidela som dievča, ale nebola to egypťanka; bola ako ja. Oblečená v rifliach a mikine, hnedovlasá, vyzerala skoro ako duch. Vyzerala vystrašene, a veľmi prekvapene. Pár sekúnd sme na seba bez slov pozerali. Nakoniec sa odhodlala ona ozvať prvá. "Ty...ty ma vidíš?"
Prikývla som, sledujúc ju postúpiť pár centimetrov smerom ku mne. Jej vystrašenie sa zmenilo na radosť. "Ako to, že ma vidíš?" spýtala sa, no skôr sama seba než mňa.
"Ehm, neviem. Ako to, že ty vidíš mňa, ale oni nie?" spýtala som sa pre mňa dôležitejšiu otázku. Dievča sa zamračilo. "Neviem, či som ten správny človek, ktorý by ti to mal povedať," povedala.
Pokrútila som hlavou. Čo to dopekla znamená? Vtedy ma napadla myšlienka pri ktorej sa mi zakrútila hlava. "Som-" pozrela som sa do zeme a potom späť na ňu. "Som mŕtva?" dostala som zo seba priškrtene. Hnedovláska sa trochu zasmiala. "Oh, nie! Panebože, som si istá, že nie. Len..." Akoby nenachádzala správne slová. "Ako sa voláš?"
Trochu som sa uvolnila, ale aj tak som ničomu nechápala. "Olivia." Usmiala sa na mňa. "Určite si živá a zdravá, niekde, len-" odmlčala sa, ako by si nebola istá, či mi to môže povedať.
"Čo?"
"Obávam sa, že spíš."
Takúto odpoveď som nečakala. Od prekvapenia som otvorila ústa a následne ich zase zavrela. "Ešte raz?"
Pokrútila hlavou a snažila sa voľajako odpovedať mi, aby to neznelo príliš strelene, čo vzhladom na to, kde som sa nachádzala, bolo zbytočné. "Ale nemusí to tak byť. Odhadujem podľa seba."
Zamračila som sa a nechápavo nadvihla obočie, ale ticho ktoré nastalo ju prinútilo rozprávať ďalej. "Volám sa Madison. Som z Pontiacu v Illinois. Pred pár mesiacmi som mala nehodu a odvtedy som v kóme."
Toto vôbec nič nevysvetlilo. "Ako môžeš vedieť, že naozaj si v kóme?" nezdalo sa mi to možné. Madison sa trpko zasmiala. "Niekedy ich vidím. Ako duchov na pozadí. Mojich rodičov, doktorov, počujem, o čom sa rozprávajú, ale nedokážem sa zobudiť. Nech sa snažím akokoľvek."
Nebola som si istá, čo mám na to povedať. Pretože ak mala pravdu, ak som bola v takej istej situácii ako ona... V tej chvíli ma napadli nepríjemné myšlienky. Čo ak sa nebudem vedieť prebrať? Čo ak budem musieť navždy ostať tu... kde to vlastne vôbec som?
"Si tu už pár mesiacov?" Prikývla. "Už niečo vyše šiestich."
"Prečo práve tu? Kde to vlastne sme, Madison?" Bolo toľko otázok na ktoré som urýchlene potrebovala odpovede!
"Neviem. Už ako malá som mala rada Egypt a veci spojené s ním, tak možno preto...Každopádne, nesťažujem sa. Zvykla som si na to a mám to tu rada...aj keď sa väčšinou rozprávam sama so sebou." Vychrlila zo seba a ja som sa musela v duchu usmiať nad tým, ako veľmi mi pripomínala Remy. "Čo sa týka mesta, volá sa Esarus."
Chvíľu som uvažovala nad tým názvom a trvalo mi pár sekúnd, kým som pochopila, prečo mi bol taký veľmi známy. "Počkaj. Snáď nie ten Esarus. 'Egyptská najväčšia metropola' Esarus?" Madison sa rozžiarila. "Áno, presne ten! Odkiaľ to vieš?"
Snažila som sa usmiať. "Len som si tipla. Trochu sme sa o ňom...učili v škole." Madison mala v očiach neskutočnú radosť. "Čo keby som ti to tu poukazovala?" spýtala sa ma, podľa mňa až príliš nadšene. Ale nemohla som jej to mať za zlé. Predsa len, bola som prvý človek s ktorým sa rozprávala odkedy bola v kóme...teda ak som nerátala jej samomluvu.
"Jasné, dobre." súhlasila som, len aby som jej spravila radosť.
Viedla ma chodbou, ktorou som pribehla, a počas toho som sa začala vypytovať. Nemohla som si pomôcť. "Takže si myslíš, že som tiež v kóme?" spýtala som sa, v mojom hlase bolo jasne počuť sklúčenosť.
Madison sa ma snažila upokojiť. "Je to veľmi pravdepodobné. Nevidíš nikoho? Naokolo? Možno iba... šedé obrysy? Alebo slabé hlasy vzadu v tvojej hlave?" Chvíľu som spozornela a snažila sa nájsť tieto jej 'dôkazy', alebo ako som to mala nazvať. Pokrútila som hlavou. "Nič. Aj keď..." Madison nadvihla obočie. Dostali sme sa na veľké schodisko a začali sme kráčať smerom na ďalšie poschodie. "Aj keď - čo?"
"Predtým, ako som sa ocitla tu... bola som na nejakom divnom mieste. Čiernom, kde nič nebolo..." Na rukách mi vyskočili zimomriavky. "Desí ma to. Čo ak sa-" zlyhal mi hlas a musela som sa pokúsiť povedať tú vetu znova. "Čo ak sa už neprebudím? Ako sa mám odtiaľto dostať? A čo tu vlastne robím?!" začínala sa ma zmocňovať panika, aj keď som sa zo všetkých síl snažila zachovať chladnú hlavu.
"Nesmieš nad tým tak premýšlať. Možno, možno to bude iné, než so mnou. Určite sa preberieš. No ako to urobiť, s tým ti ja asi veľmi neporadím," smutne sa usmiala.
Prišli sme na poschodie a dlhou chodbou, ktorá ústila v obrovské, doslova masívne, mahagónové dvere so zlatými ornamentmi. Madison sa na tvári usadil hrdý úsmev. "Toto tu, za týmito dverami, je moja najobľúbenejšia miestnosť na svete. Dvere boli pootvorené, škára bola dosť veľká, takže sme cez ňu mohli bez problémov prejsť. Išla prvá, a ja som ju hneď nasledovala. Ocitli sme sa v tmavo osvetlenej, obrovskej miestnosti, ktorej koniec som nikde nevidela.
Police s knihami sa tiahli všade, kam som sa pozrela. Knihy staré, ktorých obaly sa rozpadávali, medzi nimi novšie, a veľké stohy papyrusu na zemi, pri malých stoloch, všade.
Vyrazilo mi to dych. Bolo to nádherné, najkrajšia knižnica, akú som kedy videla. Tá u nás v škole sa podobala, ale ani zďaleka nebola takáto majestátna.
"Olivia, vitaj v Esarskej knižnici," počula som Madisonin čistý hlas plný radosti. V celej knižnici bolo cítiť výnimočnú vôňu - vôňu kníh, ktorá sa nedala porovnať k ničomu, čo som doteraz cítila. Akoby som vstúpila do celkom iného sveta.
Madison si všimla môj ohromený pohľad. "Úžasné, však? Všetci tunajší to tu milujú. Ramesess tu trávi väčšinu svojho času, stále ponorený v nejakých papyrusoch, stále niečo študuje... a jeho frajerka tiež. No nikdy tu niesú obidvaja naraz," prevrátila očami. "Tí dvaja, naozaj..."
Usmiala som sa. "Je nádherná." Vtedy mi začal dochádzať význam jej slov. Akoby mi tu trvalo dlhšie, kým sa mi podarilo rozmýšlať. Ramesess. "Madison, poznáš tu všetkých dobre?" Prikývla. "Môžeš mi o nich niečo povedať?" Samozrejme, neočakávala som, že bude vedieť, čo bol Ramesses zač. Ale keď som tak nad tým premýšlala, možno ona by to vedla najlepšie zo všetkých.
Pokrčila ramenami. "Prečo nie. Len kde začať? Tak, máme tu kráľa - no, faraóna." prevrátila očami. "Volá sa Menorah. Nestretávať ho často, pretože má na starosti dôležitejšie veci než premávať sa po paláci, ale je to veľmi milý človek, a vynikajúci vládca. Jeho rodina tu býva s ním - jeho manželka a dve deti, a jeho brat Ramesses." Viedla ma uličkami knižnice do vzdialeného kúta ku jednému z okien, odkiaľ bol prekrásny výhľad na veľké záhrady. "Ramesses je... Ramesses. Je veľmi, ako by som to nazvala...svojský. Nieje zlý, ale je dosť zvláštny. Neviem to vysvetliť. Vtedy, keď som ťa našla pri ňom a Apotahovi, som si myslela, že ťa absolútne nevnímal, pretože taký je. Menorah sa mu raz snažil niečo vysvetliť a on si dal sprchu, pričom ani na sebe nedal poznať, že by ho brat sledoval." Nedalo mi nespýtať sa. "Naozaj si si myslela, že by som bola v tejto dobe? Takto oblečená?" zasmiala som sa a pozrela na svoje rifle a mikinu. Madison prikývla. "Nedávala som pozornosť tvojmu oblečeniu, pretože som si bola istá, že vidím Ramessesovu frajerku. Máte rovnaké vlasy, tie ma pomýlili. Aj keď," prižmúrila oči keď mi pozerala na tvár, "musím povedať, že sa veľmi podobáte."
Trvalo pár sekúnd, kým mi všetko do seba zapadlo.
Esarus. Ramesses. Menorah. Nemohla som sa hýbať, paralyzovaná. Ak som sa nemýlila, tak Ramessesova frajerka, na ktorú som sa podľa Madison veľmi podobala, nemohol byť nikto iný, než ona.
Nefertari.
Bola som v minulosti. V ich minulosti. Bola som v kóme a videla som ich život, ktorý som si ako reinkarnácia pravdepodobne pamätala, a asi som tu mala uvidieť niečo dôležité, inak by som tu nebola. Zrazu som vedela, čo som musela urobiť. Bolo to ako šiesty zmysel, ktorý ma posúval ďalej, intuícia, ktorá mi našepkávala, a ja som vedela, že je to správne. Musela som ju nájsť. Vidieť našu bohyňu na vlastné oči.
Vidieť a pochopiť jej životný príbeh.
A/N: tak čo myslíte? :) (p.s.: novú časť pridám až keď tu budú komentáre, pretože chcem vedieť, či to aspoň niekto číta a či sa mi to vôbec oplatí sem dávať :) ďakujem :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára