len som trochu smutná že tu nemám žiadnu odozvu :( no, nevadí, snáď to aspoň čítate
:)
-Em xx
3. kapitola
"Hey, Kath, nevieš kde je jahodový džem?"
"Hneď tam pri tebe, D, nevidíš ho?"
"Aha hej, vidím," Dean konečne zbadal džem uprostred ich spoločného stolu v jedálni. Ako sa za ním načiahol, bez váhania sa celým svojím telom nalepil na spolusediace dievča, jeho spolužiačku. Zobral džem a stiahol sa naspäť, žmurkajúc na dievča. "Dobré ránko želám."
Katherine sa iba zasmiala, a ďalej sa venovala svojím raňajkám. Po pár týždňoch, čo strávila na škole, sa cítila ako doma. Už nemala problémy nájsť učebne, ľudia ju tu už skoro všetci poznali a so všetkými vychádzala dobre. Samozrejme, stále okrem jedného.
Potichu sa venovala svojmu jedlu a iba jedným uchom vnímala tlmené rozhovory jej priateľov. Gen a Henry sa rozprávali o nejakej úlohe, ktorú mali na ten deň, Lavender a Bob sa venovali jeden druhému, a nevnímali okolitý svet. A Dean flirtoval s hnedovlasou spolužiačkou.
Keby jej Gen nepoklopala po pleci, aby ju vytrhla zo zamyslenia, asi by tam sedela veľmi dlho.
"Tak čo, ako ti to ide s Reidom?" spýtal sa jej Henry, keď už vnímala.
Pokrčila plecami, "Lepšie než som si myslela, že to pôjde." Henry mal na tvári zmätený výraz. "Nehovorila si, že sa stále hádate?" Katherine pokrútila hlavou, aj keď možno trošku neúprimne. "Už sa to zlepšilo." A tým myslela, že sa začali viac ignorovať a menej hádať.
Katherine sa potom nenápadne poobzerala okolo po miestnosti a hľadala známe tmavohnedé, vždy perfektne upravené vlasy, ale nenašla ich. Bolo jej záhadou, prečo Reid nikdy nechodil na raňajky, a vlastne, keď si to tak uvedomila, nikdy ho nevidela chodiť do jedálne. Nikdy.
Ale potom sa vždy objavil tesne pred zvonením na hodiny, a niektoré predmety mali spolu, tak ho vídala. Nikdy nedal najavo, že by sa s ňou potreboval rozprávať alebo že by ju vôbec poznal, čo sa jej zdalo dosť hrubé, ale nechcela to zbytočne rozoberať, lebo vedela, že by to nemalo význam.
Postupom času si všimla, že ona nebola jediná, s kým sa Reid hádal. A všeobecne, keď sa rozprával so spolužiakmi, v jeho tóne bolo jasne počuť náznaky pohŕdania. A... poníženia.
Katherine si povzdychla a prestala na to myslieť. Hodila rýchly pohľad na hodiny a skoro jej zabehlo. "9:55," vyhŕkla. "Povedala som Reidovi, že sa s ním stretnem o desiatej v knižnici, aby sme dokončili rozpisy pre dozor."
Keď bežala ku východu z jedálne, počula za sebou Deanov hlas. "Nezabudni, o jedenástej je konkurz do nášho futbalového družstva! Musíš tam byť, aby si videla, ako nakopem Henrymu zadok!"
Katherine pokrútila hlavou. Chlapi a ich športy...
O pár minút vkročila do školskej knižnice. Spomalila a naplno vdýchla vôňu kníh, ktoré plnili všetky poličky všade, kam sa len pozrela. Medzi poličkami bola vyhradená malá časť, kde boli stoly a stoličky pre študentov.
Všetky boli prázdne. Knižnica sa zdala byť kompletne opustená.
Katherine sa zamračila a začala sa prechádzať pomedzi hlavné uličky a nazerala poza rohy políc, kde sa pri veľkých oknách tiež nachádzali stolíky, a každý z nich bol rovnako prázdny.
Katherine si prezrela každú uličku zvlásť ešte raz, v prípade, že si ho nejako proste nevšimla. Ale aj potom skončila s nulovým výsledkom.
Obozretne si prezrela menej osvetlenú, tichšiu časť knižnice, ktorá sa nachádzala po druhej strane na konci uličky.
Samozrejme, Reid by si len tak nesadol niekam, kde by ho bolo možné rýchlo a bez problémov nájsť.
Prešla cez dobré dve tretiny celej knižnice kým sa dostala do tmavšej časti. Bola si istá, že sem nikto nechodil.
Hlasno si zložila svoju tašku na zem vedla malého, štvorcového stolíku a sadla si na stoličku oproti Reidovi, a žmúrila naňho oči, aby sa uistila, že to v tej tme je naozaj on.
Bol to on.
Zvuk jej tašky dopadajúcej na zem zapríčinil, že tmavovlasý predseda zdvihol pohľad od knihy, ktorú práve čítal, a pokojne sa pozrel na Katherine. "Dúfam, že toto nemoderné meškanie sa nestane tvojím trvalým zvykom, Hadleyová," poznamenal, a v jeho hlase bolo počuť pohŕdanie.
On zrejme nemal problémy vidieť v tme.
"Možno ak by si pri vchode nechal mapu a inštrukcie, našla by som ťa skôr," Katherine uštipačne odvetila, naťahujúc sa za svojou taškou. Z ničoho nič ju napadla myšlienka, a jej ruka zamrzla na polceste. "Vždy sem chodíš?" spýtala sa ostro.
Prezrel si ju, jeho výraz bol nečitateľný, a po niekoľkých sekundách bez slova prikývol.
Katherine sa zamračila. "Tak potom kedy ješ?"
Reid nedotknuto pokrčil plecami. "Nájdem si čas," povedal ľahostajne, a rýchlo zaklapol knihu ktorú stále držal a vložil si ju do tašky.
Síce jej to vôbec nedalo poriadnu odpoveď na jej otázku, nechala to tak. Zdvihla svoju tašku a iritovane sa v nej hrabala, až kým nenašla papiere, ktoré hľadala.
Keď ich položila na stôl, cítila na sebe pohľad, a rýchlo sa pozrela na Reida. Skoro až cítila jeho pobavenie za jeho apatetickým šedým pohľadom, keď ju sledoval. "Čo?" vyštekla.
Reid nadvihol jedno tmavé obočie vyhýbavo, natiahol sa cez stôl a zobral vrchnú tabulku a prezrel si ju. "Si dnes neprirodzene mrzutá, Hadleyová. Žiadne 'Dobré ráno, ako sa máš?' "
Katherine prevrátila oči, unavená z akejkoľvek hry sa to snažil hrať, a vytrhla mu z ruky papier, ktorý si pred pár sekundami zobral, a podala mu druhý. "Toto je tvoje, ďakujem veľmi pekne, a nepoučuj ma o zdvorilosti, Pán Nestarám-Sa-O-Formality."
Reidove obočie sa ešte viac zdvihlo, keď pokračoval v čítaní papiera. "Môžeš sa uvoľniť, pretože to ani nehodlám urobiť," odpovedal výsmešne. "Niekto taký podradný ako ja by ani len nedúfal že by mohol dohnať tvoje očividne nadradené štandardy etikety."
Katherinine ústa sa otvorili, zavreli, a znova otvorili. "Vieš, na to, aký múdry a duchaplný bezpochybne si, Reid, vôbec neoceňujem zosmiešňovanie," povedala. Zazerajúc naňho, znova sa pohrabala v jej taške a vytiahla z nej malé strieborné hodiny. Položila ich na stôl a povzdychla si. "Dobre, teraz keď sme si toto vyjasnili, nemrhajme viac času bezvýznamným hádaním sa. Musím ísť o presne štyridsať päť minút."
Neisto sledovala, ako si Reid nehanebne prezrel jej ne-uniformný odev: po kolená dlhú čiernu sukňu a ľahkú svetlo oranžovú kvetinovú blúzku.
"Jasné, zabudol som," povedal miernym hlasom v ktorom bolo poznať jeho typické podtóny pohŕdania. Pokrútil hlavou keď sa naklonil nad tabulky na stole pred ním. "Máš interview s Vogue o jedenástej, že? Teda, ty, taká bohatá a známa dedička, nemôžeš nechať svoj vplyv vo vyšších sociálnych kruhoch klesnúť len preto, že si sa presťahovala do Anglicka, či áno?"
Z úst jej nechcene unikol unavený povzdych. To, že vedel o jej dedictve, nechala plávať. Nemalo zmysel sa ho pýtať, ako to zistil. Koniec koncov, aj ona si o ňom zisťovala informácie... ktoré chcela skôr či neskôr využiť, len potrebovala správny čas.
"Proste nosím veci, ktoré sú pohodlné, čo je určite viac než sa dá povedať pre teba," vyhŕkla a pozrela na jeho uniformu, ktorú nosil vždy, nech sa dialo čokoľvek. Nikdy ho nevidela v ničom inom. "A, ak to už musíš vedieť, dvaja z mojich veľmi dobrých priateľov majú dnes konkurz na miesta do školského futbalového týmu, čo je vlastne aj tvoj tým, a začína sa o jedenástej, a Dean ma požiadal, aby som tam bola, nech im dám morálnu podporu."
Reid znova pokrútil hlavou, tentoraz skoro povýšenecky, a ľahko do svojej tabulky napísal meno. Ľahostajným, skoro pobaveným hlasom, povedal, "Si si až tak istá, že sa tvoj drahý Dean dostane do týmu, čo?" Zdvihol pohľad a uškrnul sa na ňu. "Zlomilo by ti srdce, ak by sa nedostal?"
Katherine sa musela chvíľu ukludňovať, aby mu mohla normálne odpovedať.
Prečo musel byť tak tvrdohlavý práve dnes, zo všetkých dní?
"Tak potom môžem povedať, že sa aspoň snažil," Katherine konečne odpovedala, jej hlas studený. Do svojej tabulky napísala meno jednej zo študentiek v rade, ktoré mávali dozor na chodbách. "Čo je viac než môžem v tomto momente povedať o tebe."
Reid nereagoval.
Nastalo ticho, ktoré si Katherine užívala viac než bolo dobré. Jediný zvuk robili ich perá, keď písali mená to tabuliek. Počas tohto ticha začala Katherine rozmýšlať, či je načase pokúsiť sa niečo dozvedieť.
Okedy Dolin pred pár týždňami spomenul určité udalosti, Katherine trávila väčšinu času pokúšajúc sa zistiť, čo tým myslel, ale nikto jej nevedel povedať, až sa nakoniec našiel študent, ktorý vedel. Ona netušila, kto to bol, pretože jej poslal anonymný list, ktorý si našla vo svojej taške zastrčený medzi knihami, ale bolo v ňom podrobne vysvetlené, čo sa stalo. Nikomu o tom nepovedala.
No chcela vedieť, či by jej Reid odpovedal pravdivo, ak by sa spýtala...
Po chvíli zhodnocovania pokrútila hlavou a spýtala sa. "Aké udalosti?"
Reidove oči zostali na tabulke. Jej náhla otázka ho nevyviedla z miery, ani nijako neprekvapila. Neprestal písať, aj keď jeho druhá ruka zamrzla na mieste. "Čo?" spýtal sa nakoniec, znel rozptýlene.
Katherine znížila hlas a snažila sa napodobniž Dolina. "'Och, a snažte sa pozorne na všetko dohliadať. Nech sa neopakujú udalosti spred roka a pol.'" povedala. Očakávajúco si prekrížila ruky.
Reid položil pero na stôl a oprel sa o stoličku, naťahujúc sa. Vyzeral ľahostajne, a Katherine uznala, že bol úžasný herec. Veľmi talentovaný. "Napádajú ťa úplne nesúvislé veci, Hadleyová, snáď si to uvedomuješ," poznamenal nedbalo.
Katherine sa zúžili oči, čo bol znak, že sa už nehodlala túto tému pustiť. "Až tak náhodné nie."
Nemohla prečítať Reidov výraz keď na ňu hľadel bez emócií. Bola prekvapená, keď sa naklonil a natiahol za ďalšou z tabuliek na stole. "Pripadá mi to, akoby namiesto toho, aby sme so sebou strávili čo najmenej času ako sa len dá, ty si teraz tá ktorá chce preberať nesúvisiace témy a--"
Och nie, z tohto sa už nevyvlečieš, "Prepáč mi ak sa mýlim, ale myslím si, že všetko čo má niečo spoločné s touto školou je pre mňa dosť súvisiaca téma," Katherine vyhŕkla.
Zostali v tichu, počas ktorého na seba skoro bez žmurknutia zazerali. Nakoniec sa zdalo že Reid rezignoval. "Zabili dievča."
"Čo sa stalo?" spýtala sa Katherine potichu.
Reid nespúšťal pohľad z jej tváre a jeho oči boli, ako vždy, nečitateľné. "Šikana. Zašlo to ale priďaleko."
Katherine prikývla. Povedal jej to, čo už vedela, aj keď v omnoho, omnoho kratšej verzii. Reid jemne naklonil hlavu do jednej strany. "Čas, Hadleyová. 10:58," povedal neutrálnym hlasom. "Ak tu zostaneš dlhšie, tvoj úžasný Deano by mohol stratiť trpezlivosť a nechať ťa pre iné dievča. Videl som ho, ako si prezerá Swanovú počas Dejepisu v piatok-"
A vtedy sa to stalo. Katherine už mala pokrk jeho tupých poznámok.
Hahnevane vstala a naklonila sa ponad stôl k Reidovi, aby bola očami na jednom leveli s tými jeho. Katherine málokrát stratila sebaovládanie, ale nech Boh pomáhal tým okolo nej, keď sa tak stalo...
"Počúvaj, ty kus slizu," zavrčala, a ešte viac ju vytočilo, keď uvidela na Reidových perách náznak úškrnu. "Po prvé, čo robím s Deanom Mayhemom je moja vec. A po druhé, v žiadnom prípade som sa na miesto Hlavnej Predsedkyne nedostala za úplatok, a niesom sprostá blondýna, za akú ma máš."
"Nie?" spýtal sa Reid, a znel celkom zaujato. Naklonil sa na stoličke, akoby chcel povedať 'Tak to je novinka.'
"Nie," povedala prudko Katherine. Zlostne si pobalila veci a zavrela tašku. Pozrela sa dole na Reida. "A ak si nedáš pozor, možno zistíš, že si to ty."
Keď Reidove oči viditeľne potemneli po jej poslednej poznámke, otočila sa odkráčala preč z knižnice.
Aaa... nemám slov :-)ďakujem, rýchlo ďalšiu, prosím a ryyyychloooo :-) :-) :-)
OdpovedaťOdstrániť