Proroctvo - 9.kapitola

Taaak konečne :D
Nebudem tu zbytočne kecať, pretože mi ide seriál, tak vám to sem rýchlo pridám a očakávam komentáre okej? :)
tiež mi komentujte toto tu :)

----------------

9. kapitola

      Samozrejme, to, že som sa zložila po použití toľkého množstva energie, sa roznieslo po celej škole ešte v ten deň, kedy ma zobrali do nemocničnej časti. Ale nič sa nezmenilo, podľa toho, čo som videla. Vždy, keď som sa objavila na chodbe ale v nejakej miestnosti, ako napríklad v jedálni, uprela sa na mňa väčšina pohľadov a počula som šepot, ale na to som si už za tie týždne, ktoré som na Inštitúte strávila, zvykla.
     No bolo toho dosť na zvládnutie naraz. Teraz, keď sme už mali premenu za sebou a ja som mala za sebou moje prvé vyskúšanie schopností, s Castielom sme pokračovali v mojej indivudálnej výučbe.

     Cítila som sa zvláštne, keď som sa s ním mala rozprávať alebo čo i len byť s ním v jednej miestnosti, aspoň teda prvý deň hneď potom ako ma dostal späť do normálneho sveta. Nemohla som sa tomu ubrániť, ale už som ho nevnímala tak ako predtým. Ešte stále som mala pred očami, ako ma dostal zo sveta snov, alebo aký svet to vlastne bol. Aj keď som racionálne vedela, že bez neho by som tam bola pravdepodobne stále zaseknutá. Bola som teraz pri ňom o 150 percent obozretnejšia a podozrievavejšia.
     Hneď na našej prvej hodine po týchto udalostiach sa mi ospravedlnil, pretože, ako povedal, bol to jediný spôsob ako ma mohol zobudiť hneď, a nemali sme vraj veľa času nazvyš. A vraj ho nenapadol iný spôsob, iba tento.
     Jedna vec, nad ktorou som sa zamýšlala, bol spôsob, akým sa Castiel dostal za mnou do toho sveta. Nedali mi žiadne vysvetlenie alebo odpoveď na tieto moje otázky, jediné čo som vedela bolo, že mu Spike pomohol. Tak som sa prestala pýtať, ale neprestala som nad tým uvažovať. Chcela som vedieť pravdu, potrebovala som ju vedieť. A oni mi to teda vôbec neuľahčovali.
     V pondelok ráno sme s Remy išli spolu do jedálne na rýchle raňajky, počas ktorých som jej povedala všetko o tom, čo sa stalo. Zdalo sa, akoby ju to trochu vydesilo, a spýtala sa ma, či som v poriadku. Ja som jej povedala že áno, pretože to tak aj bolo. Cítila som sa fajn.
     Potom ona išla do starej budovy, kde mala mať Históriu, a ja som zamierila do Chrámu. S Castielom sme sa dohodli, že to bolo miesto, kde by sme mali mať hodiny, aby nás nikto nerušil.
     "Dobré ráno," privítal ma s úsmevom, a odtrhol pohľad od knihy, ktorú držal v rukách a čítal. Ja som mu kývla hlavou, "Dobré."
     Rukou mi pokynul, nech si sadnem oproti nemu na podložku, ktorú tam prichystal. Videla som knihy poukladané vedľa, a všimla som si v nich zastrčené záložky.
      "Rozmýšlal som, čím by bolo najlepšie začať," hovoril príjemným konverzačným tónom, "myslím, že najprv by sme mohli prejsť niektoré fatky z Histórie, pretože myslím, že tam sa máme o čom rozprávať, a potom môžme ísť na Teóriu." Na pár sekúnd sa odmlčal a opatrne sa na mňa pozrel. "Prax na dnes asi odložíme, ak sa na to necítiš." Rýchlo som pokrútila hlavou. "Nie, cítim sa na to. Chcem to skúsiť znovu... ale možno v menšej miere," slabo som sa usmiala a Castiel si viditeľne vydýchol. Bolo vidno, že mal stále výčitky, ale ja som sa naňho nehnevala. Už nie.
      Dal mi jednu z kníh, a ja som zatial čítala, kým on raňajkoval. Prečítala som si časť príbehu, ktorú som už vedela: ako Nefertari vytvorila vlkolakov aby porazili Ramessesových upírov. Keď som dočítala, pozrela som sa na Castiela a uvidela som jeho očakávajúci pohľad. Bola som ticho, a tak začal rozprávať on.
      "Vo všetkých historických knihách je to napísané presne tak isto. Ramesses bol prvý, ktorý použil jeden z krištáľov, aby vytvoril novú rasu. Ale my dvaja sme videli na vlastné oči, že to nieje tak celkom pravda."
      Prikývla som. "Ale videli sme iba dva."
      "To je pravda. Nesedí mi v tom ale aj niekoľko ďalších vecí. Napríklad prečo si nevidela Mesačný Kameň predtým, kým som sa tam objavil ja. A kam zmizla, ako sa to volala?"
      "Madison," povedala som rýchlo. Keď som sa dostala zobudila, snažila som sa nájsť ju, obvolali sme pár nemocníc v Pontiacu, odkiaľ Madison bola, ale v ani jednej nemali pacientku v kóme, ktorá by sa volala Madison. A to bola z ďalších vecí, ktoré nedávali zmysel. Ak nebola skutočná... kto potom bola?
       "Madison. A to, že ju nevieme nájsť, na znervózňuje. Niečo nám uniká, a neviem prísť na to, čo," Castiel si frustrovane povzdychol. Pokúsila som sa naňho usmiať. "My na to prídeme."
       Prikývol, ale nepovedal nič viac. Prešli sme ďalej na všeobecnú históriu vlkolakov, čo sa dialo od stvorenia a po bitke pri Esare. Ako sa vyvíjali, a ako ich lídrami boli dvaja z Troch Súrodencov, keďže Nefertari a Neftaru boli v tom čase už mŕtvi. Neftari a Nefaru (egypťania mali zvláštne vkusy pre mená, ako som zistila) skúšali schopnosti a zapisovali si všetky svoje poznatky, ktoré sa, samozrejme, všetky nezachovali, pretože väčšina z nich bola uložená v Alexandrijskej knižnici, a zhoreli v požiari.
       No z pár tých, čo sa zachovali, sme mali aké-také základy pre naše terajšie poznatky, a samozrejme, modernejší vedci od nás vlkolakov prišli na ostatné veci. Napríklad zistili veľa, aj keď nie všetko, o našich znameniach. Castiel sa nechcel veľmi ponoriť do 'aat, pretože by to vraj na mňa bolo hneď zo začiatku priveľa. Namiesto toho mi vysvetloval základné veci: ako moja ne'erg rastie s používaním mojich síl, ako sa dostávam na vyšší level úrovne, že v niektorých prípadoch, ale iba ojedinele, sa 'aat môže roztiahnuť a zväčšiť počas života, ako napríklad u Ceashepsut. Castiel mal veľmi pekné znamenie, vyzeralo ako oko dravej šelmy, z ktorého išli z oboch strán čierne krídla. Zaberalo mu celé predlaktie.
       Ani som nevedela ako, a prešlo celé doobedie. Dostali sme sa cez teóriu používania ne'erg až ku teórii o neahhatsu, ktorá bola podstatne zaujímavejšia než tá o ne'erg. Normálnu vlkolačiu energiu mali všetci vlkolaci. Niektorí viac, niektorí menej, ale mali ju všetci. Neahhatsu bola jedinečná, z pokolenia čarodejníc.
       Neviem, prečo ma to tak prekvapilo. Vedela som, že Nefertari bola čarodejnica, ale netušila som, že sa to prenesie aj na mňa. Moja mama rozhodne nebola čarodejnica, teda aspoň som o tom nevedela.
       Neahhatsu bola podľa teórie omnoho silnejšia moc. A vraj ťažko zvládnuteľná. Nefertari trvalo celé roky, kým sa ju naučila správne používať.
       "No super," zafrflala som si popod nos, aj keď to bolo v tichom chráme počuť, akoby som to povedala normálne. Castiel mi položil ruku na plece. "Ty to zvládneš rýchlejšie než ona," a keď som naňho skepticky pozrela a začala kývať hlavou v nesúhlase, rýchlo dodal. "Nefertari nemala žiadne poznatky o svojej moci, a na všetko musela prísť sama."
       "A my tie poznatky máme?" spýtala som sa.
       "Viac-menej," pokrčil plecami. Povzdychla som si. Zo všetkých tých informácií o očákaví odomňa ma začala boleť hlava.
       Po ďalšej hodine čítania si o teórii správneho používania energií a sústreďovaní ich do podoby, v akej som ich chcela použiť, som sa rozhodla, že je čas prejsť na prax. Čítať ma už unavovalo.
       "Naozaj to chceš skúsiť?" spýtal sa ma obozretne Castiel a v jeho očiach sa zračila starostlivosť. Prikývla som. "Chcem. Fakt." Prikývol, ale videla som, že mal oči na stopkách. Bola som si istá, že ak by som použila čo i len trošku viac moci než koľko on považoval za 'trochu', určite by ma hneď zastavil.
       Zdvihla som ruku pred seba dlaňou hore a sústredila som sa. Tak ako predtým, aj teraz som musela ne'erg usmerniť, a išlo to oveľa lahšie než predtým po prvýkrát. Za pár sekúnd sa mi okolo celej dlane začala tvoriť jemná modrá žiara. Znova ma raz prekvapila jej krása. Nebolo to iba stojaté svetlo, ale modrá hmla sa vinula a obtáčala okolo mojej ruky a neustávala. Nechala som ju zmiznúť, a následne som ju znova privolala do mojej dlane. Tentoraz som sa na to ledva musela sústrediť, stačilo si pomyslieť myšlienku,a  vzápatí tam ne'erg bola.
       Skúsila som to aj na druhej ruke. Išlo to rýchlo a bez problémov. Aj keď by som to asi nepriznala nahlas, tešilo ma to. Cítila som sa, po prvýkrát, silná.
       Nechala som modrú žiaru zmiznúť a pozrela som sa na Castiela. "Čo sa stane, ak sa dva prúdy ne'erg dotknú?" Castiel sa usmial. "Poďme to zistiť," povedal a vzápätí z jeho dlane rýchlo vyšiel modrý prameň energie. Urobil to úplne bez námahy. Energia zastala na polceste medzi nami a ja som zdvihla svoju ruku a pomaly som natiahla modrú žiaru ku koncu tej jeho.
       Miesto, kde sa tieto dva pramene dotkli, začalo svietiť oslepujúcim bielym svetlom. Prižmúrila som do tohto svetla oči, ale nemohla som sa prestať pozerať, celá miestnosť okolo nás bola odrazu biela. Bolo to pekné.
       Spustila som ruku a svetlo zmizlo, rovnako naše energie. "Zaujímavé," povedal Castiel práve vtedy keď som začula, ako sa dvere na chráme s vrzgotom otvárajú a rýchlo zatvárajú. Počula som rýchle kroky a pri nás zjavila osoba, ktorej čierno-červené vlasy by som spoznala kdekoľvek. V rukách držal veľkú dózu s jedlom a ako som podľa striebristého odrazu videla, príbory.
       Castiel sa otočil. "Meškáš."
       Spike prišiel k nám a opatrne si sadol vedľa nás na zem chrámového pódia. "Ja viem," povedal s povzdychom.
       "Čo ťa zdržalo?"
       Spike pokrčil plecami. "Nič, len sa mi nechcelo prísť." Uškrnul sa, a ja som mala pocit, akoby si z Castiela iba uťahoval.
       Castiel od neho zobral dózu a dal dole plastové viečko. "Čína! Na to sa teším už dva týždne," vyhlásil s veľkým úsmevom na tvári. Spike mu podal vidličku a jednu ponúkol mne. Bez slova som si ju zobrala, a snažila som sa vďačne usmiať. Spikeove ostré hnedé oči ma vyvádzali z miery. Ale tiež sa usmial.
       Jedli sme všetci traja z tej dózy, čo mi najprv prišlo divné, ale po pár minútach som si akosi zvykla. Boli sme potichu, ale nebolo to trápne. Cítila som sa dobre. V ich spoločnosti.
       "Nemal by si byť na hodine?" spýtala som sa Spika medzi jedením, a on sa na mňa pozrel so zvláštnym výrazom. "Je obed," povedal a ja som prikývla. "Jasné," a mala som chuť sa prepadnúť pod zem. Mohlo ma napadnúť že je obed. Logika.
       Spike ležérne zobral jednu z kníh na zemi a nalistoval ju na záložke, ktorú do nej založil Castiel. Bola to kniha o ne'erg, do ktorej sme sa s Castielom ešte nepozreli. Spike si niečo rýchlo prečítal a potom veľmi rýchlo zazrel na Castiela, následne zavrel knihu a hodil ju na zem.
       Premýšlala som nad tým pohľadom, ktorý hodil na Castiela. Bolo na ňom niečo zvláštne.
       Natiahla som ruku za knihou, ale pár sekúnd predtým ako som ju mohla zobrať, zmocnila sa jej Spikeova ruka a tá moja skončila na jeho. Pozreli sme sa na seba a ruku som okamžite stiahla.
       Zažmúrila som oči. Nechcel, aby som videla, čo je v tej knihe napísané? Nedávalo mi zmysel, prečo, a ešte viac ma miatlo to, čo by to mohlo byť.
       Predtým než som niečo stihla povedať, Spike posunul knihu preč z môjho dosahu a konverzačným tónom, akoby sa nič nestalo, povedal: "Čo ste dnes cvičili?" Castiel mu odpovedal skôr než ja. "Trochu ne'erg sústreďovania." A pozrel na mňa pohľadom, ktorý hovoril 'predveď mu to'.
       Pokrútila som hlavou, pretože som nechápala, prečo to mám urobiť. Spike bol v treťom ročníku a určite už vedel ovládať ne'erg a vedel, ako to vyzerá, ale aj tak som vystrela dlaň a vzápätí sa mi okolo ruky ovinula modrá žiara. No Spike hľadel na moju ruku so skrytým úžasom a ja som nemohla pochopiť prečo.
       Energia zmizla a ja som spustila ruku. "Nieje to nič moc," povedala som potichu a Spike pokrútil hlavou. "Je to úžasné."
       Neurčito som naňho pozrela. "Určite nieje, veď niesom jediná, kto ovláda ne'erg, a všetci ju ovládajú rovnako," povedala som a Spike sa iba slabo usmial. "Nie," krátko pozrel na Castiela akoby si nebol niečím istý, a potom keď Castiel ledva viditeľne prikývol, Spike sa pozrel späť na mňa a zdvihol svoju dlaň.
       Nečakala som, že žiara nad ňou bude zelená, a bude sa ovíjať okolo jeho ruky a plápolať vo vzduchu ako plamene ohňa. Spike sa teraz naplno usmial pri mojom výraze. Bola som dosť zaskočená. "Všetci ovládajú svoju ne'erg inak, a nenájde sa dvojica vlkolakov, ktorý by mali podobu ne'erg rovnakú. Všetci sme jedineční," povedal tichým hlasom.
       Pár minút som nebola schopná rozprávať. Prečo mi o tom Castiel nepovedal?

       Prešiel týždeň, čo sme s Castielom každý deň v Chráme študovali a cvičili ne'erg. Zlepšovala som sa, už som dokázala natiahnuť energiu ďalej a bez väčšej námahy, aj keď mi ešte trochu robilo problémy udržať ju na mieste, ak som sa prestala čo i len na krátku chvíľu sústrediť. Stačilo pohnúť hlavou a pozrieť sa niekam inam, a už sa modrá stuha plazila späť ku mne.
       Na ďalší pondelok sa mi poprvýkrát podarilo udržať ju tam, kde som ju chcela mať, a nemusela som sa na ňu pozerať, ani držať ruky v postoji, v ktorom som bola zvyčajne. Prešla som sa okolo plaziacej sa modrej žiary a bola som so sebou spokojná. Castiel ma vynachválil a povedal, že sa ešte nikdy nikomu nepodarilo oddeliť ne'erg od tela tak rýchlo.
       Na ďalší deň som sa rozhodla poprvýkrát vyskúšať neahhatsu.
       Castiel vypadal byť trošku zaskočený a Spike, ktorý bol s nami každý deň od obeda, sa naňho s obavami pozrel. "Si si istá?" spýtal sa ma Castiel. Prikývla som, rozhodnutá. "Áno."
       Prikývol a chvíľu rozmýšlal. Spike zo mňa nespúšťal ustarostený pohľad. Nemal prečo sa tak tváriť, veď som len chcela vyskúšať moje schopnosti. Zdvihla som pravú ruku dlaňou hore a vtedy som aj skončila.
       Dvere Chrámu sa prudko otvorili a dovnútra vbehol chalan, ktorého som nepoznala. Bol zadychčaný, pravdepodobne celú cestu bežal. "Pán profesor - Ceashepsut vás - nutne -  potrebuje - v hlavnej zborovni!" Zakričal od dverí, kde sa prehol dopredu, aby aspoň trochu popadol dych. Castiel rýchlo pozrel na Spika. "Zvládneš to tu?" Spike prikývol. "Jasné," a Castiel sa už hnal k dverám, ktoré sa za ním a tým chalanom hlasno zabuchli a zostali sme sami v náhlom tichu.
       Spike sa otočil ku mne a nadvihol obočie. "Tak... pokračujeme?" Prikývla som, ale nedokázala som sa poriadne sústrediť. Myseľ mi stále odbiehala ku Shep a Castielovi, pretože som chcela vedieť, čo sa stalo.
       Keď sme asi po polhodine skúšania privolať moju neahhatsu neuspeli, frustrovane som si povzdychla. "Niečo robím zle," povedala som so zaťatými zubami.
       "Určite nie. Neahhatsu je... podľa toho čo vieme, je to najzložitejšia moc, aká existuje. Pôjde to ťažšie, ale podarí sa ti to, uvidíš," snažil sa ma utešiť Spike, ale veľmi to nepomohlo. Držala som pred sebou moju ruku rovnako dlaňou hore tak ako predtým, ale neahhatsu nie a nie sa objaviť. Ani som nevedela, ako vypadala. Alebo ako ju privolať. Alebo či ju vôbec mám.
       Rozhodla som sa dať si chvíľu pauzu a tak som si sadla na zem. Spike si po chvíli prisadol oproti mne a zostali sme znova v tichu. Boli sme sami a to bola jedinečná šanca dozvedieť sa niečo o ňom, pretože som o ňom nevedela skoro nič. Svoje súkromie si bezpečne strážil.
       Spike začal listovať v jednej z kníh o energiách, jeho oči prebiehali zo strany na stranu.
       "Vyzeráte byť s Castielom dobrí...priatelia," povedala som neisto. Nevedela som, čím mám začať, a toto ma napadlo ako jediné. Spike sa na moju úľavu uškrnul. "Hovoríš to, akoby to bolo niečo zlé."
      Rýchlo som pokrútila hlavou. "Nie, samozrejme že to nie je zlé. Len... je to trochu zvláštne."
      Nadvihol obočie. "Zvláštne?" Prikývla som.
      "Trošku."
      Spike si povzdychol ale na ústach mu stále pohrával malý úsmev. "V prvom ročníku som sa dostal do jednej zo skupín, ktoré trénoval. A... tak nejako sme sa spoznali, a keďže bol jediný, kto sa so mnou bavil, trávil som s ním väčšinu svojho času."
      Chvíľu som spracovávala túto informáciu. "Bol... jediný?" Spike prikývol a prevrátil stranu. "A čo James?" spýtala som sa potichu. Spike sa zasmial, ale bol to skoro až vynútený zvuk. "Spolúbývajúci na izbe. Neznášali sme sa."
      Nastala ďalšia tichá chvíľa.
      "Ale teraz ste kamoši," povedala som. Spike znova prikývol. Čakala som, kým mi to vysvetlí, ale Spike iba ďalej prevracal strany. Už sa neusmieval, a tak som sa rozhodla nechať to tak... zatiaľ.
      A vrátila som sa k prvej téme. "Vyzeráte ako otec a syn. Ty a Castiel."
      "Môže byť."
      "A čo tvoja skutočná rodina?" spýtala som sa. Vtedy sa Spike z ničoho nič na mňa pozrel, prvýkrát odkedy sme si sadli, a niečo v jeho výraze ma prinútilo sa striasť. Mala som pocit, akoby som prekročila nejakú hranicu.
      Jeho oči boli tvrdé a hnedá, ak to bolo možné, sa premenila na skoro čiernu. Nevedela som, čo robiť, čo povedať. Nechcela som to ešte zhoršiť, tak som rýchlo vstala a urobila neurčité gesto. "Poďme sa vrátiť k neahhatsu."
      Spike bol ticho až do konca dňa, počas ktorého som skúšala privolať neahhatsu, čo sa mi aj tak nepodarilo. Keď sme v ten večer kráčali smerom k našim izbám, odprevadil ma ku vchodu do dievčenských izieb a potom odkráčal preč bez slova, a ja som vedela, že to bola moja chyba, pretože som povedala niečo, čo ho vyviedlo z miery. Dala som si v mysli poznámku, aby som sa ho už nikdy nespýtala na jeho rodinu, aj keď som chcela vedieť, čo sa stalo.
      Vidieť Spika takého ma divne bolelo.

-------
      Na ďalší deň bol Spike úplne v pohode. Castiel sa neukázal ráno v Chráme a namiesto neho prišiel Spike, ktorému Castiel predal velenie.
      "Čo robí?" spýtala som sa ho, keď som si precvičovala ne'erg. Privolať, premiestniť, oddeliť. Išlo to čoraz lahšie a lahšie.
      "Musel odísť zo školy. Vybavovačky v meste či čo," pokrčil plecami.
      "Okej, myslím, že môžme ísť ďalej... skúsime ne'erg pretransformovať do určitých tvarov," oznámil mi, keď si zastal na kraj pódia. "To čo znamená?" spýtala som sa neisto.
      "To znamená, že z nej spravíš tvar," usmial sa. Prevrátila som oči a on sa zasmial. "Ukážem ti to." Vystrel pred seba ruky a zhmotnil ne'erg. Tentoraz bola modrá, čo ma zmiatlo. "Počkaj, nie je tvoja ne'erg náhodou zelená?" spýtala som sa krútiac hlavou.
      "Áno aj nie," povedal, keď sa jeho modrá energia pred ním pretvorila do dokonalého štvorca. Roztiahol ho tak, že ho pokrýval od hlavy po päty. "Ako vidíš, je to v podstate štít. Dokáže ťa to ochrániť pred všeličím."
      "Prečo nieje zelená?" Nehodlala som sa nechať to len tak ísť. Spike si povdzychol. "Lebo. Sprav štít."
      Prekrížila som si ruky. "Najprv mi odpovedz."
      "Olivia."
      "Spike."
      Nakoniec rezignoval. "Nieje zelená, pretože nechcem, aby bola. Teraz ten štít."
      "Prečo nechceš, aby bola zelená?"
      "Uvedomuješ si, že som teraz v podstate tvoj profesor, a to znamená, že by som mohol zasahovať do tvojej klasifikácie a nechať ťa prepadnúť a poprípade vyhodiť?"
      "To by si neurobil," povedala som.
      "Stavme sa," nadvihol na mňa jedno obočie.
      "Dobre, dobre," zvolala som a nastavila som pred seba ruky. Veď ako ťažké mohlo byť urobiť štít? "Trochu prehnané takto sa vyhrážať niekomu len preto že sa spýta neškodnú otázku," zamrmlala som si popod nos. Zhmotnila som ne'erg a stenšila som ju, pretože stíty boli tenké. No keď som ju chcela roztiahnuť na štvorec, zistila som, že to nieje také jednoduché, ako som si myslela. Vždy jedna strana odbehávala.
       "Skús-" Spike začal, ale stíchol a prišiel ku mne. Chytil mi ruky za zápästia. "Skús dať ruky ďalej od seba," povedal a oddialil mi ich, čo na moje prekvapene uľahčilo manipulovanie so stranami môjho štítu. Pustil mi ruky a nechal ma, nech to dokončím, a ja som riskovala jeden rýchly pohľad naňho. Pozeral sa na moje znamenie, a znova mal ten zamyslený výraz.
        Za všetky tie týždne, ktoré som už strávila na Egyptskom Inštitúte, som nikdy nevidela Spikove znamenie. Vždy ho mal zakryté, buď šatkou, alebo mikinou. Tentoraz mal na sebe čiernu mikinu, a mala som neblahý pocit, že pod rukávom mal ešte aj tú šatku. Prečo svoje 'aat nechcel ukázať, to mi bolo záhadou, ale keď som sa tak nad tým zamyslela, Spike sám o sebe bol jedna obrovská záhada. A ja som sa, samozrejme, rozhodla ju rozlúštiť.
        Štít predomnou mal teraz dokonalý tvar štvorca, ale bol príliš malý, tak som sa rozhodla ho trochu rozšíriť, no nestačilo mi, keď pokrýval iba moju postavu. Rozprestierala som ho ďalej a ďalej, až sa okraje doktli ďalekých stien chrámu na mojej pravej a lavej strane. "Olivia, to by stačilo," počula som Spika, ale nemohla som prestať. Vedela som, že to dokážem, že ho dokážem rozprestrieť. Pozrela som sa nad seba a videla som, ako sa horná hranica štítu približuje až k najvyššiemu bodu veže Chrámu a nakoniec sa tam aj dostala.
         "OLIVIA!" počula som Spikov silný, a dosť nahnevaný, hlas. Pozrela som sa dole naňho, a zistila som, že stojí pred štítom, takže nás od seba oddeloval. Usmiala som sa naňho. "Je to v pohode," nechápala som, prečo bol tak nahnevaný. Zdalo sa mi, že sa musí veľmi ovládať, aby sa nerozkričal.
         Spustila som ruky predtým než som si stihla uvedomiť čo robím a ne'erg sa stiahla naspäť ku mne okamžite a narazila do mňa. Zalapala som po dychu a spadla som na kolená, a v tom momente som cítila ruky pod mojím ramenom. "Keď ti niečo prikážem, mala by si ma poslúchnuť!"
         "Ale veď som v poriadku! Neodpadla som, čo je podľa mňa dobré znamenie," povedala som, keď ma zdvíhal späť na nohy, ale ani potom, keď som už stála, ma nepustil, a držal ma dosť silno. Vzdychla som. "Spike, neprúdi mi do ruky krv," povedala som a vzápätí jeho stisk povolil.
         "Ty si - strašná," dostal zo seba. "Nesmieš takto riskovať," vychrlil a pustil ma, aj keď ma stále obozretne sledoval. Cítila som sa dobre, nie ako predtým. Vedela som, že na toto mám dosť síl.
         "Dobre, skúsime niečo ďalšie... obranu," povedal a prešiel cez celé pódium, s rukou vo svojich vlasoch, akoby rozmýšlal. Otočil sa a boli sme oproti sebe, každý na inom konci.
         "Budeš sa mi brániť," oznámil mi a medzi rukami spravil energetickú guľu. "Čože?" pípla som. Bez varovania poslal gulu lietieť smerom ku mne a len tak tak som sa stihla načas zohnúť.
         "Zbláznil si sa?!" vykríkla som. Toto riskovanie nebolo?! "Nemôžeš len tak - vystreliť! Chceš ma zabiť?!" neovládla som sa, proste to zo mňa vyhŕklo. Zhmotnil ďalšiu guľu a znovu ju na mňa poslal, ale tentoraz som bola pripravená a spravila som pred sebou štít, a keď sa tieto dve energie stretli, vytvorili biele svetlo. Spike sa usmieval, ale mrmlal si. "No tak, no tak," a posielal ďalšie a ďalšie ne'erg guľe mojím smerom.
          Bola som rozzúrená, aj keď som to možno preháňala. Nedokázala som štít udržať, tak som musela vytvoriť vždy nové, aby som odrazila Spikove útoky. Bola som bez dychu a po čele mi tiekol pot, ale on neprestával, až som sa rozhodla nechať prúdiť hnev do môjho celého tela, kde sa mi rozlialo teplo a adrenalín a cítila som energiu, ako sa pýta von, a ja som ju nechala, nech sa rozprestrie predomňa, aby ma ochránila.
          A zostala som onemene stáť, keď energia predo mnou tentoraz nebola modrá, ale žiarivo zlatá.
       
       
        --------
Tak, čo myslíte? Komentáre, inak nepridám novú kapitolu! :D :) Dúfam, že sa vám to páčilo.