Proroctvo - 1.kapitola - Začiatok niečoho nového

Posolstvo Krvi

1. časť-Proroctvo

1.kapitola - Začiatok niečoho nového

Olivia

  Pomrvila som sa na drevenej, no mäkkej stoličke, aby som lepšie videla na vyvýšené pódium, na ktorom sa stále nič nedialo. Sedela som v hľadisku v Chráme Obety, ako sa táto obrovská budova podobná kostolu volala, ktorý stál hneď vedľa hlavnej budovy Egyptského inštitútu, ktorý som v teň deň mala začať navštevovať ako moju novú školu. V podstate to nebola nová škola, iba som musela prestúpiť, pretože niekto očividne nechcel, aby som bola ako normálne dievča, a aby som navštevovala normálnu strednú školu.

  Niežeby za to ten niekto mohol, iba som bola hrozne zmätená a potrebovala som niekoho, na koho by som mohla zhodiť vinu. Ten niekto bola moja mama, ktorá, tak ako ja, tiež nebola obyčajný človek. Ale za to som ju naozaj nemohla obviňovať. Olivia, prestaň nad tým premýšlať! 

  Nepremýšlať nad všetkým, čo spôsobilo, že som musela prestúpiť na inú školu, bolo v tmavej a nudnej hale Chrámu naozaj ťažké, vzhľadom na to, že jeho tajomnosť iba podnecovala moju zmätenosť. A kedže sa moja mama nemala k tomu, aby mi čokoľvek vysvetlila, bola som bezradná a sama medzi úplne cudzími ľuďmi. 

  Keby mi aspoň povedala viac než "Olivia, zlatíčko, odteraz sa tvoj život celkom zmení. Viem, že tomu nerozumieš, ale čoskoro sa všetko vysvetlí." 

  Čo to má všetko znamenať? 

   Dobre, musela som priznať, že som nebola až tak bez informácií. Niečo som vedela, i keď toho bolo žalostne málo. Vedela som, čo som bola. A aj po niekoľkých mesiacoch som mala problém s priznávaním si toho. 

   Bola som vlkolak. Vlastne, vlkolačica, tak to znelo lepšie. Ale akokoľvek som si to slovo premenila, aby znelo inak, vždy znamenalo to isté. Vždy mi pripomínalo, že som nebola normálna. 

   Povzdychla som si a pohľad mi padol na predlaktie mojej pravej ruky. Bola som zvyknutá na tetovanie, ktoré na nej bolo, pretože som sa s ním narodila, ale nikdy som nevedela, prečo som ho mala. Nebolo to vlastne ani tetovanie, bolo to akési znamenie, ako tomu zvykla hovoriť mama. Aj ona mala svoje znamenie, ktoré si väčšinu času prekrývala mejkapom, aby ho nevidel môj otec. 

   Moja mama bola tajnostkárska, ale bola dobrosrdečná. Vedela som, že ma veľmi ľúbi, vždy som to cítila. 

   Prezrela som si svoje znamenie. Tvorila ho stredne veľká hviezda so zvláštnym symbolom v jej strede, a so zatočenými vliacimi sa cípmi fialovo čiernej farby, z ktorej vychádzali ramená ornamentov, a tiahli sa skoro po celej mojej ruke až k môjmu ramenu. 

   Odtrhla som od neho pohľad a obzrela som sa znova po miestnosti. Hala už bola plná, na všetkých stoličkách sa už usadili študenti, ako som predpokladala, a potichu sa rozprávali, kým čakali. 

   Predo mnou si niečo šepkali dvaja chalani. Jedného z nich som poznala, bol to chlapec, ktorý ma oboznámil s menom Chrámu. Jeho meno bolo James. Bol výborne vyzerajúci, vysoký, s vypracovaným telom a čiernymi vlasmi a žiarivo zelenými očami, v ktorých som sa celkom stratila, keď som do nich prvý krát hľadela. 

   "Stratila si sa?" spýtal sa ma, keď ma videl stáť v hale hlavnej budovy. Prikývla som. "Hej, som tu prvýkrát, a netuším kde sa koná ten uvítací obrad, či čo to je..." povedala som.

   Usmial sa a previedol ma cez postranné dvere do obrovského trávnatého areálu inštitútu. "V skutočnosti je to iba uvítacia reč pre Nováčikov, ale môžme tomu hovoriť obrad. A koná sa tam," ukázal pred seba. "V Chráme Obety." 

   Usmiala som sa. "Vďaka." 

   "Kedykoľvek. Inak, som James," predstavil sa s nádherným úsmevom, ktorý ma trochu privádzal do rozpakov. 

   "Eh, Olivia," vyjachtala som zo seba. Neprestával ma pozorovať, čo mi bolo dosť nepríjemné. Jeho oči boli ako dva lejzre, páliace a žiarivé.

   "Prepáč, ale niekoho mi pripomínaš," povedal napokon ako nejaké ospravedlnenie, akoby mu až teraz došlo, že na mňa po celý čas zízal. "Koho?" spýtala som sa so záujmom a nadvihla som obočie. James pozrel do zeme a potom znovu na mňa, v očiach sa mu odrážala zvláštna emócia, ktorú som ani za svet nevedela identifikovať, a ktorá zmizla, hneď ako povedal: "Na jedno dievča, ktoré som kedysi poznal." Tú mnou nerozoznanú emóciu nahradil smútok. 

   Aj keď som si uvedomovala, že pravdepodobne ho rozprávať o nej bude stáť veľa sebakontroly a že ho to bude vnútri možno bolieť, spýtala som sa. Potrebovala som to vedieť, ale vlastne som ani nevedela prečo. "Bola to tvoja bývalá frajerka?" 

   Prepichol ma pohľadom a hodnú chvíľu neprehovoril. Až som sa začala cítiť previnilo a nervózne, keď konečne povedal. "Máš dokonca aj povahu ako ona," potom sa uškrnul, "a nie, bola to moja sestra."

 "Hm, " bolo všetko, čo som na to dokázala povedať, a bola som ticho, až kým sme neprišli ku Chrámu. On sa vydal ku svojim kamarátom, a ja som vošla dovnútra, aby som počkala na obrad, a po celý čas som rozmýšlala, ako sa zoznámim s mojou spolubývajúcou a či si tu vôbec nájdem nejakých priateľov.. 

   Ako som zistila, asi som do Chrámu prišla príliš skoro, pretože som tam čakala viac ako hodinu. Z môjho analyzovania Jamesovej hlavy zozadu ma vytrhol jemný hlas. "Myslíš že tu niekto bude sedieť?" strhla som sa a pozrela som sa na osobu, ktorá sa to pýtala. Bolo to veľmi milo vyzerajúce dievča so svetlohnedými vlasmi, a ukazovalo na stoličku vedľa mňa. Usmiala som sa a pokrčila som plecami. "Nie, podľa mňa nie. Kľudne si sadni." 

   Usmiala sa na mňa a zvalila sa na stoličku. "Dúfam že to niekto nemal rezervované alebo také niečo." 

   "Určite nie," povedala som. Dievča na mňa pozrelo s energickým pohľadom. "Som Remy." predstavila sa jednoducho a ja som bola veľmi prekvapená z jej pohody. 

   "Eh, Olivia," zopakovala som v ten deň po druhýkrát. 

   "Rada ťa spoznávam. Si tu nová?" spýtala sa, no ani nečakala na odpoveď, pretože ju pravdepodobne vyčítala z môjho výrazu. "Ja tiež. Bude to zábava, nie? Myslím všetky tie vlkolačie veci. Vedela si, že každý z nás dokáže pomocou myšlienky niekoho kontaktovať?" vychrlila zo seba a ja som na ňu iba prekvapene pozerala. "Alebo že môžeme ovládať čokoľvek pomocou myšlienok? Doma som si skúšala prenášanie vecí, ale ten sprostý kvetináč sa vôbec nechcel pohnúť..." Zrazu sa stopla a pozrela na mňa. "Znova to robím. Rozprávam priveľa a prirýchlo. Musím sa naučiť to kontrolovať." 

   Zasmiala som sa. "Mne to nevadí." pozrela som na ňu chápavým pohľadom. Moja bývalá najlepšia kamarátka bola rovnaká. "Ako to, že vieš tak veľa o všetkých týchto veciach?" spýtala som sa, aby som nemusela myslieť na Evu. 

   "Mám tu sestru. Je tam vzadu," ukázala do kúta miestnosti, kde stálo tmavohnedovlasé a veľmi pekné dievča, a rozprávalo sa s vysokým hnedovlasým chalanom. "Jade teraz ide do druhého ročníka, takže mi minulý rok rozprávala úplne všetko čo sa naučila. Myslím, že by som kľudne mohla vynechať prvý rok, pretože neviem, čo by ma ešte mohli naučiť." 

   Odhrnula si vlasy z tváre, a mne padol pohľad na jej znamenie. Vyzeralo ako kvet obrovskej, krvavočervenej ruže, a bolo naozaj nádherné. Všimla si môj pohľad. 

   "Sú úžasné, však?" spýtala sa dychtivo. Prikývla som. "Sestra mi hovorila, že im v prvom ročníku veľa o 'aat povedať nechceli. Pravdepodobne sú to tie veci, ktoré pochopíme, až keď budeme starší." Pri poslednom slove naznačila vo vzduchu úvodzovky. 

   "'aat?" spýtala som sa. 

   "Áno, tak sa volajú tie znamenia. Znamenia 'aat." oznámila mi, akoby to bola vec, ktorú vie každý. "Ukáž mi tvoje." prikázala mi s úsmevom. 

   Vystrela som pred seba pravú ruku, a ona sa natiahla, aby sa mohla lepšie pozrieť. "Krásne. Ale mám pocit, že som to už niekde videla..." povedala zamyslene a prstami jemne prešla po jednom cípe z hviezdy, a vtej chvíli zhíkla a beskovo stiahla ruku späť, pozerajúc na mňa vystrašeným pohľadom. 

   "Čo je? Čo sa stalo?" spýtala som sa absolútne nechápajúc.

   Začala zmätene pozerať okolo seba a jachtať. "Ja... nič, nič. Len... pri Nefertari, to bolo vážne divné." povedala potichu. 

   "Čo bolo divné?"

   Pozrela na mňa s obavou v očiach. "Ale nevyšiluj, dobre? Práve som mala víziu." 

   Čože?

   Nervózne sa pokúsila o úsmev, ale podarila sa jej iba grimasa. "Znie to horšie, keď to vyslovím nahlas. Mala som už pár vízií, ktoré sa vyplnili, ale boli to iba nepodstatné veci. Ale toto, toto bolo niečo iné. Cítim, že to bolo iné." 

   "Čo si videla, Remy?" Naklonila som sa k nej, pretože ešte viac stíšila hlas. "Krv. Keď som sa dotkla tvojho znamenia, videla som všade krv a temné miesto, a počula som krik a cítila som beznádej..." hlesla. 

   Zostala som ako obarená. Videla som, že to Remy poriadne otriaslo, pretože sa chvela na celom tele, v tvári bola bledá a v očiach som jej videla zdesenie. 

   "Ale nieje isté, že sa to vyplní, niektoré moje vízie sa nesplnili," zopakovala, a znelo mi to, ako by presviedčala viac seba než mňa. "Nevyplní sa to." 

   V mojej hlave sa v tom momente premietali všetky možné myšlienky o jej vízii. Krv, tma, krik, beznádej. Ak by som sama nebola taká vystrašená, možno by som ju aj bola utešila. No nedokázala som zo seba vydať ani hláska. 

   Olivia, preboha, upokoj sa. Preháňaš to. Remy povedala, že sa to nemusí vyplniť, tak sa vzchop! 

   Vtedy z tieňa pri pódiu vyšla vysoká, hnedovlasá žena, oblečená v čierno-zelených večerných šatách, a postavila sa priamo doprostred pódia tak, aby na ňu každý videl. 

   Šum v miestnosti okamžite utíchol a všetky pohľady sa upreli na ženu, ktorá sa žiarivo usmiala a už len tým si u mňa získala sympatie. 

   "Zdravím vás, vlkolaci! Konečne sa začal nový rok. Vítam našich nových študentov, a samozrejme aj tých starých!" jej pohľad prechádzal po chalanoch a dievčatách v prvých radoch, najbližšie pri pódiu. 

   "Pre tých, ktorí ma ešte nepoznáte - moje meno je Ceashepsut, ale ak ma budete volať Shep, neurazím sa," povedala a väčšina z nás sa zasmiala. Ceashepsut sa začala prechádzať. "Dovoľte mi, aby som vás znovu otrávila historkou, ktorú už všetci tak dobre poznáte." zahlásila silným, zvonivým a výrazným hlasom, a urobila dramatickú pauzu, ktorá ma prinútila vystreť sa na stoličke na ktorej som práve sedela. Ak by sa mal voliť najlepší dramatický efekt, ona by vyhrala na plnej čiare. "Pred mnohými rokmi, bolo do dávnejšie než pradávno, žila jedna veľmi mocná čarodejnica. Jej meno bolo Nefertari," povedala veľmi tajomným hlasom. "Nefertari oplývala obrovskou čarodejnou mocou, ktorá sa každým dňom zväčšovala. Bývala v malom meste neďaleko Egyptskej metropoly, mesta Esaru, v ktorom bývala rodina faraónov ovládajúci Egypt. Kráľovná Hasheabet, faraón Menorah a brat faraóna, Ramesses. Nefertari sa jedného dňa presťahovala do Esaru, aby tam získala ďalšie informácie o svojej moci. Ramesses sa o nej dozvedel, a vymyslel plán, s ktorého pomocou by ovládol celý svet, ale potreboval k tomu Nefertarinu čarovnú moc. Chcel ju využiť."

    Vtedy James predo mnou začal trochu kašlať. Vrhla som naňho zamračený otrávený pohľad, ktorý ale nemohol vidieť, tak som sa znovu otočila k Ceashepsut a snažila som sa sústrediť len na ňu a na jej rozprávanie. 

    "Ramesses využil Nefertari, aby si vytvoril armádu neporaziteľných stvorení, ktoré poznáme pod názvom upíri. Nefertari, aby ochránila ľudstvo pred týmito krvilačnými beštiami, bola nútená vytvoriť upírom nepriateľa. Tak stvorila nás, vlkolakov." 

    Na chvíľu sa odmlčala, čo bolo podľa mňa veľmi efektívne. "Najprv boli iba Štyria vlkolaci. Nefertari premenila seba a Troch Súrodencov, ktorých mená boli Nefaru, Neftaru a Neftari na vlkolakov, aby zničili upírov, ktorých vytvoril Ramesses, ale neboli dosť silní. Ramesses a Nefertari vytvorili armády, ktoré sa stretli vo Veľkej Esarskej Bitke."

    Ten James sa tu snáď udusí, pomyslela som si, pretože stále neprestával kašlať, no teraz to nebolo až tak počuť, pretože to tlmil rukávom svojej mikiny. 

    "Nefertari s Tromi Súrodencami porazili Ramessesa, no nedokázali zničiť všetkých upírov, pretože boli silní a upíri vlkolačie rady veľmi preriedili. Neftarua zabili. Nefertari zničila Ramessesa tým, že obetovala svoj život a tak zomrel aj on, a zvyšní upíri sa rozpŕchli do sveta, a začali sa skrývať." 

    Už som sa vážne zamýšlala, že začnem volať o pomoc. James neustále vydával pazvuky, ktoré sa mi po chvíli zdali ako smiech. A naozaj, po pár sekundách som si tým už bola istá - on sa smial.

    "Dvaja Súrodenci, Nefaru a Neftari, spolu s ďalšími vlkolakmi, si začali stavať obydlia, a o upíroch dlho nepočuli," jej rozprávanie sa chýlilo ku koncu. "Tak sme teraz tu, aby sme rozširovali rady vlkolakov, a aby sme, keď nadíde čas, raz a navždy zničili upírov a ochránili tak ľudstvo." 

    Vtedy sa jej pohľad zastavil na mne, a ona akoby zamrzla. Z jej tváre sa nedalo nič vyčítať, a po chvíli, čo mne pripadalo ako celá večnosť, odvrátila pohľad a urýchlene odišla z pódia. 

    "No to bolo divné," začula som posmešný hlas. Otočila som sa k Jamesovi, ktorý sa mňa uškŕňal. To máš teda do pekla pravdu, pomyslela som si. "Zvyčajne ukončí svoj príhovor s 'učte sa a prosperujte'," zarehotal sa James.

Uprel na mňa ten istý pohľad, ako predtým. Ten, ktorým ma celú študoval. Akoby ma poznal, a chcel si overiť, že som to naozaj ja. Musela som odviesť jeho, a vlastne aj moju pozornosť od tohto, tak som sa naňho uškrnula. 

    "Inak, zdalo sa mi to, alebo si sa počas toho príhovoru celý čas smial?" 

    Pobavene na mňa pozrel. "No, vlastne, hej. Vieš, kamoš predtým mi povedal vtip a... nejako sa mi vybavil a nemohol som to zastaviť," vysvetlil mi so smiechom. 

    "Aký vtip?" 

    Žmurkol na mňa. "Tebe by sa zdal nechutný. Nechcela by si ho počuť." 

    Chalani. Vždy rovnakí.

    "Dobre, toto je zvyčajne koniec rečí, takže my dvaja pôjdeme... vidíme sa neskôr?" 

    "Jasné," prikývla som a on odišiel aj so svojím kamošom preč. 

    Vtedy som sa otočila ku Remy, ktorá na mňa pozerala s podozrivo usmiatym výrazom. 

    "Čo je?" spýtala som sa. 

    "Vraj čo je! James Moryarty!" kývla hlavou ku miestu, kde predtým stál hnedovlasý vysokáň. 

    Pokrútila som hlavou. "Odkiaľ ho ty poznáš?"

    "No, Jade mi hovorí úplne o všetkom," povedala, a keby mohla, určite by pokračovala, no vtedy sa vedľa nás objavila Ceashepsut a obidve sme na chvíľu boli dosť prekvapené. 

    Znova ma raz prekvapila jej krása. Bola parádne vysoká, dokonca sa mi zdala vyššia ako predtým, keď stála na pódiu. Týčila sa nado mnou ako prekrásny monument. Jej lesklé hnedé vlasy jej v kučerách padali ponad plecia cez klenutý chrbát, a jej pátravý pohľad ma s láskavosťou študoval. A jej znamenie bolo veľkolepé - zobrazovalo oko, so štrbinovou zreničkou, orámované trojuholníkom, z ktorého sa vynuli hviezdy. Vyrazilo mi dych, pretože jej hviezdy siahali až po rameno, čo som si v pódiovom svetle nestihla všimnúť. 

     Zrazu sa do mňa dostal neblahý pocit. Začalo mi biť srdce a mala som strach. Prečo ku mne prišla? Prečo si ma takto prezerá? A prečo vtedy na pódiu tak ustrnula, keď ma uvidela? 

     Rýchlo som sa postavila, no nemala som potuchy, čo by som mala povedať alebo urobiť. Ceashepsut ma celú preskenovala pohľadom, s úsmevom mi chytila ruku a prezrela si moje znamenie. 

     "Ako sa voláš?" spýtala sa ma, keď sa znovu pozrela na moju tvár. 

     "Olivia Watsonová," povedala som tichým hlasom. 

     Ešte viac sa na mňa usmiala. "Olivia, prosím, poď so mnou," povedala a viedla ma pomedzi stoličky naspäť ku pódiu. Ja som neprostestovala, pretože som bola až príliš mimo z rýchlecho sledu udalostí. 

     Zaviedla ma priamo do stredu pódia, kde ma nechala stáť. Absolútne som nechápala, čo sa deje, prečo ma tam zaviedla, a stála som tam ako kamenný stĺp, neschopná vydať čo i len hláska. Nervózne som sa pozerala dookola na tváre prekvapených študentov.

     "Ešte si posadajte!" zvolala, a hluk v Chráme utíchol, keď sa všetci odchádzajúci otočili ku nej, a rýchlo sa náhlili na svoje predchádzajúce miesta. V dialke som zastrehla Jamesove oči, ktoré akoby žiarili viac než predtým, keď sa so záujmom otočil k pódiu a keď jeho oči pristáli na mne a potom na Ceashepsut.

     "Milí vlkolaci, v našom svete sa práve odohrala neskutočne radostná udalosť!" vyhlásila úplne iným hlasom, než akým hovorila predtým. Teraz bol nekontrolovaný, prirodzený a radostný. Pohľady všetkých vlkolakov behali z nej na mňa a naspäť. "Konečne boli vyslyšané naše prosby, a Proroctvo sa začalo napĺňať!" 

     V Chráme sa ozvalo šuškanie. 

     "Bohyňa sa nad nami zľutovala, a poslala nám svoju posilu! Poslala nám jej reinkarnáciu, aby skončila naše utrpenie a aby nás zachránila!" otočila sa ku mne s rozprestrenými rukami, akoby ma chcela objať. 

     Reinkarnáciu, aby skončila naše utrpenie a aby nás zachránila.

     Počkať, počkať, počkať. Nie. To určite nehovorí o mne. Nemôže!

     Pokrútila som nesúhlasne a zmätene hlavou. "Čože?" dostala som ledva zo seba. 

     Ceashepsut mi venovala chápavý pohľad. "Olivia, si reinkarnáciou našej bohyne Nefertari," povedala a ľudia v Chráme nadšene vykrikovali. "Si naša záchrana, naša jediná možnosť," zašepkala so slzami radosti v očiach. 

     Do riti.