Proroctvo - Špeciál (2. časť)

Tak, konečne som to doupravovala, a dostala som z toho konečnú podobu. Je to asi to najdlhšie, čo som kedy napísala, takže budete mať čo čítať :D nemali by tam byť žiadne chyby, ale ak tam budú, tak mi to odpustite :D
Túto kapitolu by som chcela venovať milej Ronnie :) ďakujem, že mi komentuješ príspevky, a som veľmi rada, že si páčia moje príbehy :) snáď sa ti budú páčiť aj naďalej :D
a to platí aj pre vás ostatných, ktorý tieto poviedky čítate :) mám vás všetkých veľmi rada :)
tak, rečí by stačilo, čítajte, komentujte, kritizujte, a tak ďalej :D

Castiel

    Keď prišla Ceashepsut späť do izby spolu so staršou ženou, Castiel sedel na rovnakom mieste, v rovnakej polohe, a s rovnakým vinným výrazom v tvári. Ceashepsut si odkašlala, aby si ich všimol, a Castiel sa strhol, neprítomný pohľad upriamil na ňu a na druhú ženu.
    Shep potichu podišla k nemu, no nepovedala nič, iba kývla smerom k Olivii, čo druhá žena pochopila ako gesto, že má urobiť to, na čo ju sem zavolali.
    Castiel sa zamračil na hnedovlasú kolegyňu. "Si si istá, že to bude fungovať?" spýtal sa, otázku adresoval Shep. Tá prikývla s očami upretými na Kéonev. "Kéonev ju privedie späť." Castiel si uvedomil, že mu tak celkom neodpovedala na jeho otázku.

    Nepáčilo sa mu to. Metóda privedenia niekoho zo spánku do bdelého stavu bola nebezpečná. Poznal riziká, pretože kedysi poznal Liečiteľov, ktorí používali tieto spôsoby.
    No nikdy sa nevydarili.
    "Ceashepsut, mali by sme skúsiť niečo iné, musí byť iný spôsob-" Jej hlas ho prerušil, na rameno mu položila ruku a stisla ho. "Neboj sa. Kéonev je najlepšia Liečiteľka, akú som kedy stretla. Dokáže ju priviesť späť."
    Castiel sa ani nepohol, aj keď ho jej ruka znervózňovala; chcel ju zo seba striasť. "A čo jej Duša, ha? Už som to videl, Ceashepsut. Priviedli späť ich mysle, ale ich Duše zostali rozpoltené medzi týmto svetom, a medzi snami. Riziko je príliš veľké," tentoraz sa do neho začal dostávať adrenalín, a prudko vstal, ale Ceashepsutina ruka ho držala na mieste. "Olivia je silná. Udrží sa pokope, pretože je múdra, a vie rozoznávať realitu od snov." Predtým, ako stihol niečo odvrknúť a znova sa začať hádať, sa Shep pozrela na čakajúcu Kéonev.
    "Daj sa do toho."
    Hnedovlasá žena prikývla a rozprestrela svoje dlane nad Oliviinu hlavu. Dala jej vlasy preč z čela a jednu ruku naň položila. Kéonev zavrela oči a po chvíli jej dlane, jedna na Oliviinom čele a druhá vo vzduchu nad jej hlavou, začali svietiť zelenou žiarou. Voľnú ruku presunula nad Oliviinu hruď, kde jej ju položila na miesto nad jej srdcom.
    Vzduch v miestnosti sa ihneď zmenil. Celý priestor naplnilo zelené svetlo, ktoré teraz žiarilo naplno, oslepovalo Ceashepsut a Castiela, no obaja udržiavali oči otvorené, pretože sa museli prizerať. Kéonev zvraštila obočie, a s povzdychom zatlačila, a jej ruky sa preborili cez Oliviinu kožu a lebku, čo bol pre Castiela známy pohľad, no bolo mu z neho zle. Pretože tentoraz to nebolo len neznáme telo niekoho, koho nepoznal.
    Kéonev otvorila oči a Shep od prekvapenia tlmene vykríkla. Kéonevine oči začali nazeleno svietiť, a z hrdla sa jej vydral výkrik.

Olivia

    Akonáhle som si uvedomila, čo musím urobiť, zmocnila sa ma nadšenosť. Toto bola neskutočná príležitosť pohopiť toľko vecí, o ktorých nikto nič nevedel. Mohla som vedieť ozajstnú pravdu. Dostalo sa mi neskutočnej príležitosti.
    "Takže, podľa teba sú Ramesses a Nefertari, spolu?" spýtala som sa jej nervózne. Madison s ľahkosťou odpovedala. "No, nesprávajú sa tak, ale ja to na nich vidím. Vieš, vzťah medzi nimi... je komplikovaný," pokrútila hlavou. "Neviem to vysvetliť, musela by si to vidieť na vlastné oči. Ale jedno viem určite," smutne sa usmiala. "Ona ho miluje. Viac než čokoľvek."
    Vtedy sa zamračila a spýtavo na mňa pozrela. "Odkiaľ vieš, ako sa volá? Jej meno som ti nespomínala." Pokrčila som plecami. "Tak trochu o nej niečo viem."
    Nadvihla obočie, a čakala. Povzdychla som si, snažiac sa prísť na najrýchlejší spôsob, ako jej všetko vysvetliť. Improvizovala som. "Nemá Nefertari náhodou tetovanie? Niečo ako hviezdu?" Madison rozmýšlala a prikývla. "Myslím, že som videla kúsok niečoho podobného na jej chrbte. Prečo?"
    Natiahla som pred seba ľavú ruku a vyhrnula si rukáv mikiny, odhaľujúc tak moje 'aat, a ukázala som jej ho. Madison nechápavo potriasla hlavou a pozerala na mňa s neidentifikovateľnou emóciou v očiach. Snažila som sa usmiať. "Som jej reinkarnácia."
    Pár sekúnd sme na seba bez slova hľadeli. Madison akoby si dávala dokopy súvislosti v hlave, a ja som ju nechala. "Okej, znie to šialene. Ale verím tomu," povedala potichu a neisto. "Koniec koncov, sme v Egypte, a ja som v kóme, takže... asi už uverím hocičomu," trpko sa zasmiala.
    Uškrnula som sa. Ak ešte nevie o tom, čo je Nefertari zač, alebo teda čo dokáže... bolo len dobre, že bola ochotná veriť. Pár dlhých sekúnd som strávila tuhým premýšlaním. Bola som si istá, že som tu nebola zbytočne. To mi v tom momente bolo jasné. Možno som zostala v kóme, a dostala sa do tohto 'sna', aby som niečo zistila. Ale kde začať?
    "Musím ju vidieť," povedala som prosto, a Madison som zaskočila. "Dobre," odpovedala pomaly. "Síce neviem, ako ti to pomôže, ale dobre..."
    Vyšli sme von z kničnice, ale stále som netušila, kam sa chcem týmto dostať. Čo urobím, keď ju uvidím? Ako mi to pomôže dostať sa naspäť? Pochybnosti mi zahalili celú myseľ.
    Kráčali sme schodmi na prízemie a prešli sme veľkým vnútorným dvorom do inej časti palácu. Bolo tu viac izieb, viac dverí, viac dekorácií, schôch, a menej okien. "Nef väčšinou býva zavretá vo svojej izbe, teda ak nieje v knižnici, alebo s Ramessesom... čo ale nieje veľmi často," oznámila mi Madison. Prikývla som. Zastavili sme pri veľkých dverách na konci prvej chodby v paláci. Dvere boli zavreté. Madison sa otočila ku mne a rukami začala gestikulovať. "Vieš, ja som zvyknutá sa tu pohybovať prenosom," znela neisto.
    "Prenosom?"
    "Áno, vieš, že si pomyslíš, kde chceš byť, a prenesieš sa tam?" povzbudzujúco sa usmiala. Premýšlala som nad touto informáciou a potom som prikývla. Bola som si istá, že by som to dokázala urobiť. Madison ma chytila za plecia. "Tak sa sústreď a pomysli si, že chceš byť v miestnosti za týmito dverami. Snáď to bude fungovať," povedala a zatvorila oči.
    Urobila som, ako mi kázala, a keď som otvorila oči, prekvapene som si uvedomila, že už nestojíme na chodbe, ale ocitli sme sa v novej miestnosti. Veľkej, ozdobenej zlatom a drevom a zeleňou. V rohu stála veľká postel, oproti nej bol obrovský stôl s kopou papyrusov, zvitkov, a kníh ležiacich na ňom, a na drevenej stoličke sedela žena.
    Bola nám otočená chrbtom, ale ja som si bola istá, že to bola ona. Akoby som to cítila. Jej dlhé, tmavé, vlnité vlasy jej padali cez ramená a zakrývali celý chrbát, tak ako to zvykli robiť moje, a videla som jej profil, tak veľmi podobný môjmu. Ale keď sa pootočila, a videla som jej celú tvár, zistila som, že tam síce bola podoba, ale neboli sme úplne rovnaké, čo ma aj trochu potešilo.
    Vo vlasoch na pravej strane mala pár bielych melírových prameňov, čo ma prekvapilo ešte viac, keďže o tom nikde nebola ani zmienka a obrazy, ktoré sa zachovali, ju  zobrazovali z lavého profilu, takže tie pramene nikto nemohol vidieť. Oči mala tmavšej hnedej farby, než boli tie moje. Jej pripomínali skôr horkú čokoládu, kdeto moje boli skoro až medovo-hnedé. Všimla som si aj ďalšie menšie nepodobnosti.
    Vstala a prekvapilo ma, aká bola vysoká. O hlavu vyššia odomňa, no mohlo to byť aj viac. Ale bola nádherná, majestátna, a v tom momente som pochopila, prečo ňou boli všetci očarení. Prešla cez celú miestnosť a vyšla na chodbu, v ruke držala malý zrolovaný papyrus, a neunúvala sa za sebou zatvoriť dvere, keď sa niekam náhlila. S Madison sme ju hneď nasledovali, zvedavé, kam sa tak odrazu ponáhľala.
 

Castiel 

     Shep hneď pribehla ku Kéonev a chytila ju okolo ramien, aby ju podoprela. V jej očiach sa zračilo zdesenie a strach o kolegyňu a kamarátku. "Kéonev, čo sa deje?!" spýtala sa. Druhá žena sa oprela o Ceashepsut, a zatvorila oči. "Na niečo som narazila. Niekto-" dýchala prerývane. "Niekto jej bráni, aby sa prebudila, a zabraňuje mne dostať sa do Oliviinho podvedomia. Ja-" zvraštila obočie a zatvorila oči. "Nevydržím to!" S týmto výkrikom odtiahla svoje ruky od Olivie a tie hneď prestali žiariť a Kéonev sa podlomili nohy.
     Na moment zostalo v miestnosti ticho, ktoré prerušovala iba Liečiteľka svojím dýchaním. Castiel mal hlavu v dlaniach a tuho premýšlal. Bol ešte jeden spôsob, to on vedel, ale nikdy ho nepoužil. No teraz bol ochotný rukovať svoj život, aby zachránil Oliviu. Mal pocit, že to je to najmenšie, čo môže urobiť. Vstal a odišiel z izby, nereagujúc na Ceashepsutino náhle zavolanie. Vedel, čo musí podniknúť, ale vedel, že to nezvládne sám. Potreboval pomocníka, ale Shep by mu nepomohla, tak rýchlo rozmýšlal, kto by bol ochotný.
     Zamieril smerom k internátu školy, a kým kráčal, v hlave preberal svoj plán znova a znova.
   

Olivia

     Nasledovali sme ju až na úplný koniec chrámu, kde sa prepájal s omnoho honosnejšou a bohatšou časťou. Išla rýchlo a všimla som si, že je nahnevaná, prezradil mi to spôsob, akým prudko otvárala všetky dvere a nechala ich búchať o steny. Madison si uvedomila, kam ideme, keď sme prešli popri dvoch strážach pri masívnych zlatých dverách, ktoré mi pripomínali tie od knižnice.
     "Ide za Ramessesom!" zvolala, keď stráže pustili Nefertari dnu, a my dve sme stihli prebehnúť popri nich predtým, než zavreli dvere. Vnútri bola tma, akoby v miestnosti neboli žiadne okná, ale keď si oči privykli na tmu, videla som, že boli iba zahalené.
     "RAMESSES!" zahulákala Nefertari, jej hlas vysoký, čistý a aj keď kričala, stále príjemný. Nikto jej neodpovedal, a Nefertari prešla cez miestnosť, akoby ju poznala naspamäť a nepotrebovala nič vidieť, a nasledovali sme ju potkýnajúc sa o malý nábytok. Nefertari zastala pri holej stene, pri ktorej nebolo nič iba jedna skriňa s knihami, a začala šmátrať po knihách, vyťahujúc ich, akoby niečo hľadala, a nakoniec to aj našla. Keď potiahla jednu z kníh, niečo kliklo a skriňa povolila a trochu sa otvorila, a ona ju odtiahla a vošla do tmavého tunela.
     Zvihla ruku a na jej ukazováku sa utvoril malý plamienok, ktorý osvetlil úzku chodbu. Na jej očiach, ktoré sa ligotali v oranžovom svetle, som videla, že tu ešte nikdy nebola. Pokrútila hlavou, a zahundrala si popod nos. "Och, Ramesses."
     Začala kráčať, a my s Madison sme jej boli v pätách, neschopné povedať v tichu tunela čo i len slovo, aj keď nás Nefertari nemohla počuť. Moja myseľ sa zaoberala touto chodbou, a kam viedla, a či bol Ramesses na konci, a vlastne, ČO bolo na konci? Adrenalín sa mi valil do žíl a spôsobil, že mi srdce začalo divo biť, a ja som nebola schopná ho upokojiť. Zostávalo mi iba pokračovať v kráčaní a čakať, kým sa dostaneme na koniec tunela.

Castiel

     Zaklopal na vybraté dvere, ktoré viedli do jednej spoločnej obývačky a dvoch izieb. Na prvýkrát mu nikto neotvoril, a ani sa nečudoval, pretože bolo niečo po polnoci, ale Castiel sa rozhodol, a nebol ochotný upustiť od svojho plánu, pretože to bola jediná možnosť.
     Začal vytrvalo klopať a dúfal, že to osoba spiaca v jednej z izieb za dverami bude počuť a príde mu otvoriť. Vybral si študenta, ktorý bol na túto úlohu vhodný, a bol si istý, že ho presvedčí, aby mu pomohol.
     Asi po dvoch minútach neustáleho klopania sa otvorili dvere, a z dverí vykukla ospalá hlava študenta. Hnedovlasý chalan si šúchal oči a chraplavým hlasom zasyčal. "Čo u všetkých bohov-" Odmlčal sa keď uvidel profesora stáť pred dverami a hneď sa vystrel. "Profesor Panhhear?" spýtal sa, akoby si nebol istý, či je tam naozaj.
     Castiel si povzdychol. Toto nebol ten, koho hľadal. "Moryarty, choď zobudiť svojho spolubývajúceho a pošli mi ho sem," naliehal ale James sa len zamračil. "Prečo-" Castiel ho postrčil dnu do izby a prešiel popri ňom do malej spoločnej obývačky a smerom k jediným zatvoreným dverám a začal na ne búchať. Po pár sekundách sa z izby ozval ospalý a nahnevaný hlas. "Je mi úplne jedno, ktorá ti tentoraz dala kopačky, James. Ak ma ešte raz zobudíš, rozbijem ti hubu." Castiel pozrel na Jamesa a ten iba pokrčil plecami a nevinne sa usmial. Profesor prevrátil oči a klopal znovu a po chvíli bolo počuť šuchot a vŕzganie postele, keď chalan vstal, mrmlajúc. "Prisahám bohu, Moryarty-"
     Asi by bol pokračoval vo svojich nahnevaných vyhrážkach, ale keď otvoril dvere a zbadal v nich profesora Rozvíjania Schopností a nie svojho kamaráta, prestal a na moment bolo ticho.
     "Pán profesor," povedal radostne, a prešiel si rukou pomedzi červeno-čierne vlasy. "Nech už som urobil čokoľvek, hovorím vám teraz, ja som to nebol." Castiel prevrátil oči znova a rukou mu pokynul, nech si ide sadnúť na gauč, kým on si sám sadol do jedného z kresiel v malej miestnosti. Chalan ho neisto sledoval, ale potom si sadol na ponúkané miesto a čakal. James stál na tom istom mieste a počúval ich, teraz už plne čulý. Castiel naňho pozrel a nadvihol obočie. "Na čo čakáš? Choď si lahnúť, Moryarty."
     James sa zamračil, ale prešiel naspäť do svojej izby a zavrel sa tam. Castiel vyčkal, kým si bol istý, že počul vrzgot postele, keď si na ňu James lahol, a potom sa otočil ku čakajúcemu študentovi, ktorý ho sledoval s otázkou v očiach.
     "O čo ide, pán profesor?" spýtal sa svojím čistým hlasom, a oči mu aj v tme miestnosti žiarili. Castiel si povzdychol a ešte raz zvážil svoj plán predtým než odpovedal. "Spikerson, potrebujem tvoju pomoc." Spike zúžil oči. "Čo sa deje?"
     Castiel si ponoril hlavu do dlaní. Nevedel, ako mu mal vysvetliť celú situáciu, keď minúty ubiehali. Rozhodol sa, že na vysvetlovanie bude čas potom. "Pozri, musím ťa požiadať, aby si mi veril. Všetko ti vysvetlím, keď bude čas," povedal tichým hlasom.
     Spike pokrútil hlavou a natiahol si ruky za chrbát, keď zívol. "Pán profesor, dúfam že si uvedomujete, že je jedna hodina v noci," povedal Spike, a Castielovi sa na ústach začal tvoriť úškrn. Mal tohto chlapca rád, bol to jeden z jeho najoblúbenejších študentov, nehovoriac o tom, že si boli podobní vo veľmi veľa veciach, skoro ako bratia.
     Castiel mu pozrel vážne priamo do očí. "Ide o Oliviu."
     Spike si povdzychol, ale spozornel. "Dobre, urobím čokoľvek potrebujete, ale potom mi všetko vysvetlíte," povedal a Castiel hneď prikývol. Vstal, a viedol chlapca do svojej pracovne.

Olivia

     Kráčali sme približne pol hodinu, teda aspoň mi to tak pripadalo. Nefertari konečne zastala, a plameň z jej ruky osvetlil provizorné dvere, ktoré boli iba opreté o dieru na konci tunela. Nefertari ich odsunula preč a prešla cez malý otvor, ja a Madison sme ju nasledovali. Ocitli sme sa v ešte menšej a užšej chodbe, ktorá už ale nebola ako tunel, ktorým sme sa sem dostali, ale skôr ako chodba v nejakej budove. Nefertari prešla ku rohu chodby a nakukla do ďalšej. Vedela, kde sa nachádzala, bolo mi to jasné z jej výrazu. Viedla nás úzkymi chodbami, až zastala pri dverách do nejakej miestnosti, a zahasila plameň vo svojej ruke. Ocitli sme sa v čiernote, a jediné svetlo prechádzalo popod zavreté dvere.
     No niečo nebolo v poriadku. Bolo to divné svetlo, žlté, a samotné akoby sa ligotalo. Nefertari položila ruku na dvere, zamrmlala pár slov a vtedy sa dvere rozpadli priamo pod jej rukou.
     Bez dverí sa svetlo dostalo k nám do chodby a celú ma oslepilo, a kým si moje oči privykli, Nefertari vošla do miestnosti a vtedy som uvidela pri zdroji toho svetla stáť postavu. Bol to Ramesses.
     Ramesses sa otočil a prekvapene zíral na Nefertari. "Nef? Čo tu robíš?" spýtal sa, ohromený. Nefertari pozrela na svetlo, akoby ju vôbec neoslepovalo, a potom na Ramessesa. V jej očiach sa odrážala zhnusenosť. "Otázka je, čo tu robíš ty, Ramesses."
     Chlap sa nervózne otočil, ale nenachádzal slová. Nechápala som, čo sa tam dialo. Čo bolo to svetlo, a čo tam robil?
     Nefertari, zdalo sa, chápala až príliš dobre. "Odstúp od Lsirpu," povedala tvrdým hlasom. Bez emócií.
     Keď sa nehýbal, postúpila o krok bližšie. "Odstúp. Od. Toho. Podstavca." Ramesses začal kývať hlavou zo strany na stranu. "Nie, Nefertari. Toto je dobrá vec. Pre väčšie dobro."
     "Pre väčšie dobro?!" Žena odsekla. "Tie kamene ťa zničia. Na toto niesi dostatočne silný," postrehla som v jej hlase zúfalosť. Bola som prekvapená, že som našla v jej tvári smútok. Ramesses stále odmietal odstúpiť od okrúhleho podstavca, ktorý som teraz videla už bez problémov. Bol na ňom položený obrovský krištál, z neho vychádzala tá žltá žiara.
     "Ramesses, prosím," počula som Nefertarin zronený hlas. Už sa nesnažila skrývať jej žial. "Nerob to. Prosím ťa."
     No Ramesses nereagoval na jej slová. Usmial sa zákerným úškrnom, a vtedy som pochopila, čo sa dialo. Ramesses práve vytváral upírov - bolo to logické. Ako nám hovorila Shep, vytvoril upírov, a Nefertari ho potom bola nútená zničiť, a tak vytvorila nás, vlkolakov.
     Zrazu sa miestnosť okolo mňa začala triasť, ale Nefertari a Ramesses si to nevšimli. Oni akoby zastali, a ja som sa zdesene pozrela na Madison. "Čo sa deje?" spýtala som sa. Všetko okolo mňa sa začalo rúcať, obrazy sa rozmazávali, strácali, a Madison sa začala strácať tiež. "Neviem!" stihla mi zakričať, a potom zmizla. Začala som sa pozerať dookola, a uvidela som postavu. Egypťan, vyzeral skoro ako Ramesses, ale keď som žmurkla, bol preč. Otočila som sa, a skoro som vykríkla, keď som pred sebou uvidela stáť známu osobu.
     "Castiel?"
     Profesorove tmavomodré oči sa na mňa upreli a ani som nevedela ako, bola som v jeho objatí. "Chvalabohyni, si v poriadku," povedal a pustil ma. Nechápala som. "Ako ste- si sa sem dostal?" spýtala som sa, keď sa začal obzerať okolo seba. Obrazy sa začali vracať na svoje miesto, ale Madison som nikde nevidela. "Kde to sme?" položil mi otázku on, ignorujúc tú moju.
     "O čo tu ide?"
     Otočil sa a chytil ma za plecia, aby mi niečo rýchlo vysvetlil. "Neviem, ako dlho sa mi podarí tu zostať, tak ma dobre počúvaj. Spíš," povedal mi a odmlčal sa. "Som v kóme, že?" spýtala som sa, aby som mu dala najavo, že niesom až tak neinformovaná, ako si myslel. Pokrútil hlavou. "Nie, niesi v kóme. Iba spíš, normálnym spánkom, ale niečo...niekto, ťa tu drží. Nevieme, kto to robí, ale cítim, že sa ma snaží dostať odtiaľto preč, a neviem, dokedy sa podarí Spikersonovi ma tu udržať."
     Zamračila som sa, keď povedal to meno. Myslel tým Spika? Nikdy som nepočula jeho pravé meno, pretože ho všetci volali prezývkou.
     "Môžem ťa odtiaľto dostať. Mám plán, ktorý bude fungovať, ale musíš urobiť, čo ti poviem," naliehal. Bola som čím ďalej tým viac zmätená. "Prečo ma odtiaľto chcete dostať? Prečo-" nedopovedala som.
     Castiel si zúfalo prešiel cez vlasy. "Olivia, nebola by si teraz tu, ak by som na teba nenaliehal vtedy v Chráme. Je moja chyba, že ťa teraz niekto drží v spánku, a je moja zodpovednosť, aby som ťa z toho dostal."
     Hľadela som naňho s otvorenými ústami a potom som mu položila ruku na rameno. "Nieje to tvoja chyba," stále mi bolo zvláštne mu tykať, ale teraz na tom nezáležalo. "Práve naopak, som rada, že som tu, aspoň som sa niečo naučila. Sme v Esaruse," povedala som nadšene, pretože som cítila, že mu musím ukázať a povedať všetko, čo som sa tu dozvedela. "Viem, ako Ramesses stvoril upírov."
     Castiel mal v tvári neurčitý výraz a až vtedy sa poobzeral po miestnosti. Vtedy si všimol Nefertari, Ramessesa, stále zamrznutých na mieste, a kameň na podstavci pri Ramessesovi, a vtedy som si všimla ďalší, modrý kameň, pár metrov od miesta, kde sme stáli. Bola som si istá, že tento tam predtým nebol.
     "No to snáď nie..." zamrmlal Castiel.
     Sledovala som jeho pohľad ku kameňom. Prešiel k modrému a naklonil sa k nemu, až sa skoro dotýkal hladkého povrchu nosom. "Ty to- ty to poznáš?" spýtala som sa, keď som prešla k nemu.
     Pozrel na mňa a jeho oči žiarili. "Samozrejme. Všetci vlkolaci ich poznajú, ale vždy sme si mysleli že to boli iba, iba legendy, mýty. Olivia, toto," spravil gesto ku modrému krištáľu a ku žltému krištáľu. "Tieto dva kamene sa volajú Lsirpu. Sú to najsilnejšie krištály v celom vesmíre. Nikto nevie, odkiaľ sa tu vzali, alebo odkiaľ ich mala Ramessesova rodina. Proste tu vždy boli," pozrel sa znovu okolo miestnosti. "Ak sú všetky tie legendy pravdivé, práve sa nachádzame v jednej z pyramíd v Gíze."
     Zaskočene som naňho pozrela a nevedela som, čo povedať. Ani som nemusela, lebo Castiel pokračoval. "Hovorí sa, že Ramesses a Nefertari vytvorili upírov a vlkolakov pomocou Lsirpu. Ak sa nemýlim, toto," ukázal na modrý krištáľ, "je Mesačný Kameň." Dotkla som sa môjho prívesku, ktorý, ako som si spomínala, mal byť tiež z Mesačného Kameňa, ale Castiel pokrútil hlavou. "Nie, nie ten Mesačný Kameň. Toto tu, na tomto podstavci, je ten pravý, prvý, pôvodný Mesačný Kameň. Je to podobné ako naše talizmany, ale pôvodný kameň je silnejší." Pohľadom prešiel ku žltému Lsirpu. "A ak mám pravdu, tamto musí byť Slnečný Kameň, z ktorého sa zrodili upíri."
     Vtedy sa zamračil, akoby si dával niečo v hlave dokopy, no chýbalo mu pár informácií. "Legenda tiež hovorí o ich zrode, ako som už povedal, upíry zo Slnečného a vlkolaci z Mesačného. Ale to by znamenalo... že tu musí byť aj Tretí Lsirpu."
     Tretí? Koľko tých šutrov vlastne je?!
     Castiel znova pozrel na Mesačný Kameň a nepáčil sa mi jeho výraz. "Hovorila si, že Ramesses práve vytváral upírov?" spýtal sa ma, a ja som prikývla, aj keď som nevedela, kam tým mieril. Castiel sa zasmial, ale bol to prázdny smiech. "Nemôžem tomu uveriť, my... toto všetko mení, úplne všetko..."
     "Čo sa mení? O čo ide?"
     "Lsirpu sú tri, že? Mesačný, Slnečný, a Krvavý. Lenže predtým, než ich použili na vytvorenie nových druhov, boli priesvitné, krištáľové. Ak Ramesses teraz vytváral upírov, vysvetluje to tú slnečnú žiaru, pretože podľa legendy boli stvorení zo slnka," dal si pauzu, aby sa nadýchol. Ak boli upíri stvorení zo slnka, bola trochu irónia, že ich slnko bolo schopné spáliť. Castiel pokračoval. "Lenže oni mali byť prví. Všetky legendy hovoria, že boli prví. Nieje tak?" spýtal sa ma, a ja som si spomenula na Shepine rozprávanie. Áno, upíri boli prví. Prikývla som. Castiel sa usmial. "Tak potom čo tu robí Mesačný Kameň?"
     Nastalo ticho. Počula som bitie vlastného srdca. Pozerala som sa na modrý kameň, ako by som ho iba teraz prvýkrát uvidela. Castiel mal pravdu, ale... "Keď som sem predtým prišla, keď sme sledovali Nefertari," začala som pomaly, "Mesačný Kameň tu nebol. Iba Slnečný." Castiel nadvihol obočie. "Mesačný sa tu zjavil až vtedy, kedy si sa tu objavil ty."
     Castiel zvažoval moje slová. "Niečo tu nehrá. Niečo je zle. Čo si ešte okrem toho videla? Povedz mi všetko."
     Povedala som mu, ako som sa zobudila v paláci, a ako som potom našla Madison. Ako sme išli do knižnice, ako som sa dozvedela o Nefertari, a ako sme ju potom nasledovali sem, do pyramídy. "A potom sa obraz začal strácať, a vtedy si sa tu zjavil ty- Počkať," podvedome som zdvihla ruku. "Videla som niekoho, egypťana, priamo tam vzadu pri stene, tesne predtým, ako som ťa uvidela."
     Castiel sa poobzeral, ale nikde nikoho nebolo. "Kam zmizla Madison?"
     Pokrčila som plecami. Castiel sa vtedy začal sústrediť na Nefertari a Ramessesa. "Nevedel som, že Nefertari mala melír vo vlasoch," poznamenal akoby mimochodom. "Ale je to ona. Jej profil je rovnaký ako kresby, ktoré máme v knižnici. Ale aj tak tu niečo nesedí." Otočil sa ku mne. "Olivia, prečo sa nehýbu?"
     Znova som pokrčila plecami. Ako som to mala vedieť? Ja som tento svet neovládala.
    Castiel pokračoval vo svojich objavoch. "Viem, čo mi tu nehrá. Krvavý Kameň. Kde je? Ak sú tu Dva, musí tu byť predsa aj Tretí. Podľa legendy to bol ten najdôležitejší kameň zo všetkých."
     Z ničoho nič, udialo sa to tak rýchlo, mi hlavu preťala silná, pálčivá bolesť. Zaskučala som, ale veľmi tlmene, takže Castiel si ma všimol, až keď som kľačala na kolenách na zemi, držiac si čelo v dlaniach. Mala som pocit, že sa mi rozskočí. "Olivia?" počula som ho akoby z veľkej dialky, a aj keď rýchlo prišiel ku mne a klakol si, videla som ho rozmazane.
     "Strácaš sa mi!" zakričala som a natiahla som k nemu ruku. "Čo sa deje?" zakričal naspäť, a chytil mi ruku, čo ma trochu upokojilo, ale hlava mi pulzovala. "Neviem!" Vtedy som cítila volanie, akoby ma niečo chcelo stiahnuť preč, preč od neho, ale zároveň ma niečo držalo v tej miestnosti. Ako dve protipôsobiace sily.
     "Olivia, musíme odtiaľto odísť. Nepúšťaj sa ma!"
     Nemala som silu sústrediť sa na jeho plán, ale oči sa mi rozšírili strachom, keď som uvidela zbraň v jeho rukách. "Čo je to?" spýtala som sa, v mojom hlase bolo poznať strach. Pozrel sa na zbraň a potom na mňa.
     "Nemám čas na vysvetlovanie, musíš mi veriť!" povedal a odistil zbraň. Mala som pocit, akoby mi žalúdok išiel vyskočiť v hrdla, a panika spôsobila, že som sa nemohla hýbať, keď mi priložil zbraň k hlave.
     "Zavri oči! O chvíľu bude koniec!" počula som ho povedať, ale ledva som vnímala jeho slová. Zavrela som oči, a jediné, čo som vnímala, bola bolesť v mojej hlave, a potom zvuk výstrelu.
   
     S prudkým nádychom som otvorila oči a mala som pocit, že budem vracať. Triasla som sa na celom tele, a srdce sa mi išlo roztrhnúť. Bola som si istá, že som mŕtva. Veď do mňa predsa strelil!
     Zhlboka som sa nadýchla a uvedomila som si, že ležím na niečom mäkkom. Ruky sa mi zovreli do pästí a posadila som sa, len aby som sa mohla nakloniť cez posteľ a vyvrátiť obsah môjho žalúdka.
     "Olivia?"
     Začula som jemný hlas, ale nevedela som ho priradiť k menu. Trvalo pár minút, kým sa mi žalúdok ako tak upokojil, a až keď som si bola istá, že už ma prešla najväčšia nevoľnosť, posadila som sa.
     Ležala som na posteli v mne neznámej miestnosti, ale moje oči sa zastavili na známej tvári. Milej, ustarostenej, prekvapenej. Spomenula som si na meno. Ceashepsut.
     "Olivia, drahá? Si v poriadku? Vieš, kde si?" spýtala sa ma potichu, skoro až šepkala. Bola som... bola som stále v škole? Ale veď... som mala byť predsa... mŕtva...
     Alebo nie? 
     "Ceashepsut?" vychrčala som zo seba a jej ruky sa mi obmotali okolo ramien, keď ma objala, ale hneď ma pustila.
     "Kde to som? Som v škole?" spýtala som sa dezorientovane. Dlhovlasá žena prikývla. "Si v školskej nemocničnej časti."
     To mi dávalo zmysel, lebo to tu aj vypadalo ako v nemocničnej izbe. Až na egyptské obrazy na stenách, ktoré som si všimla až teraz.
     Bola by sa vypytovala aj ďalej, ale otvorili sa dvere a keď som sa pozrela, kto prišiel, zamrzla som na mieste. Castiel.
     Rukami som chytila deku, ktorom som bola prikrytá, až mi zbeleli sánky od toho, ako silno som ju držala. Ako sa opovažoval sem teraz prísť. Strelil do mňa!
     Videla som, ako sa neisto usmial, a ja som sa naňho zamračila a viac sa odtiahla ku Shep. Vedela som, že u nej som bola v bezpečí. Všimla si, že sa trasiem. "Čo sa deje, drahá?"
     Nespúšťala som oči z Castiela a ona pochopila. Zazrela naňho. "Čo si urobil?"
     Nevnímal ju a stále sa na mňa nesmelo a ospravedlňujúco usmieval. "Bol to jediný spôsob, ako ťa odtial dostať. Ver mi. Nerobilo sa mi to ľahko, ale vedel som, že by ti to neublížilo. Bol to len sen."
     Nepovedala som nič, iba som naňho neveriacky upierala zrak. Preto som si nevšimla menšiu figúru, ktorá za ním vošla do miestnosti, a ktorá sa udržiavala v tieni pri dverách. Okamžite som spoznala čierno-červené vlasy. Keby neprehovoril, asi by som si ho ale vôbec nevšimla. "Počkať, počkať. O čom to hovoríte?"
     Spýtal sa to síce Castiela, ale svoje čokoládové oči upieral na mňa. Tvár mal masku, ako vždy. Castiel sa k nemu otočil a začal gestikulovať. "Bol iba jeden spôsob, ako ju odtiaľ naisto dostať. A bol som zúfalý," vysvetľoval, ale nepáčilo sa mi, že sa vyhýbal priamej odpovedi. Preto som Spikovi na jeho otázku odpovedala ja. "Zastrelil ma."
     Tieto dve slová pôsobili ako spúšťač. Ceashepsut zhrozne zasyčala a začala Castielovi niečo hovoriť. Ten sa začal obraňovať, ale nevnímala som ani jedného z nich. Moje oči neopúšťali Spikovu tvár.
     Bol šokovaný tým, čo som povedala. Prešiel pár krokov ku mne a posadil sa na stoličku, na ktorej ešte pred pár sekundami sedela Shep, ktorá sa teraz hádala s Castielom a divoko metala rukami. Spike sa ma potichu spýtal. "Si v poriadku?"
     Aj keď bola tma, presne som videla hnedú farbu jeho očí. Bolo na nich niečo zvláštne, niečo čo tam nikdy predtým nebolo. A až po pár sekundách som si uvedomila čo. Ukazovali emócie.
     Spike sa o mňa naozaj úprimne strachoval. Castiel mu pravdepodobne vysvetlil, čo sa stalo, a potom mu Spike pomohol zaspať a dostať sa do môjho sna. A prekvapilo ma, že som sa naozaj cítila v poriadku. Bola som nahnevaná na Castiela, ale nevoľnosť a už prešla, a ja som bola v pohode. Prikývla som a on sa viditeľne uvoľnil. Nastalo medzi nami trápne ticho počas ktorého sa Spike pozrel na hádajúcu sa dvojicu a pokyvkal hlavou. "To som rád."
     "Veď sa na ňu pozri, Shep! Je úplne v poriadku! Dostal som ju naspäť celú, čo by sa Kéonev nikdy nepodarilo! Si v poriadku, však, Olivia?" otočil sa zrazu ku mne a ja som prekvapene zažmurkala. "Som v pohode," povedala som a Shep pokrútila nervózne hlavou. "Mala by som ťa vyhodiť!" zapichla Castielovi dlhý ukazovák do hrude, ale potom sa zhlboka nadýchla a trochu sa upokojila. "Mala by som ťa vyhodiť," zamrmlala znova. Castiel si z toho ťažkú hlavu nerobil, pretože vedel, že by to nikdy neurobila.
     Usmial sa na mňa a položil mi ruku na plece. "Niesi na mňa nahnevaná, či áno?" A keď sa na mňa tak usmieval, tak nevinne, nemohla som sa ubrániť a usmiala som sa tiež. Pokrútila som hlavou, že nie.
     Castiel si natiahol ruky a zoširoka sa na všetkých v miestnosti uškrnul. "Tak, kto by si dal niečo pod zub?"

---

tak teda, čo poviete? :) dúfam, že sa páči :) komentujte, komentujte! :D

Em xx