Hor sa do čítania! :)
1. kapitola
Slzy pálili teplé, zvyčajne veselé oči Katherine Hadleyovej. Kedysi bývali veselé, plné života a radosti, a boli časy, kedy v nich žiarila šibalská iskra. To obdobie bolo nenávratne preč, a Katherine sa našla sediac na posteli, cítiac sa naprosto opustene a zlomene. V jej bezvládnych rukách ležal pokrčený zdrap papiera, mokrý od jej sĺz.
Nemohla veriť tomu, čo sa dialo. Nechcela tomu veriť, tvrdohlavo si to odmietala pripustiť, že by sa dialo niečo také po všetkom, čo zažila.
Jej oči ostali nehybné a bez života hľadieť do steny, keď sa jej myseľ vrátila späť do minulosti. Keď si prehrávala svoje spomienky znova a znova, hľadajúc, kde nastala chyba, kde nastal zlom, ktorý jej spôsobil tento pocit absolútnej beznádeje.
Chcela vedieť, prečo sa jej to stalo. Prečo práve jej?
Všetko sa začalo v deň, kedy prvýkrát nastúpila na novú školu. Musela prestúpiť a dokončiť posledný ročník strednej školy na druhom konci zeme. Sama si vybrala, že chce školu navštevovať ďaleko od jej rodného mesta, pretože chcela nový, čistý začiatok do 'nového života'.
Jej prvé stretnutie s riaditeľom prebiehalo nad jej očakávania. Po dobrej polhodine, čo ju vyspovedal ohľadne jej predchádzajúceho vzdelania, si Katherine nemohla pomôcť, ale začala ho nemať rada. Riaditeľ meno Dolin sedel na svojej riaditeľskej stoličke, študujúc rôzne papiere vo svojich rukách, prebiehajúc pohľadom z prvého na druhý a na tretí a naspäť.
Zdalo sa, akoby mu v hlave prebiehala mentálna debata. Katherine to spoznala podľa spôsobu, akým jeho oči cestovali sem a tam po papieroch, ktoré práve vybral z obálky a iným zväzkom dokumentov vedľa nich, porovnávajúc ich, zvažujúc ich.
Bez toho, aby bola príliš očividná, uprela svoje hnedé oči na obrátené písmo a mierne naklonila svoju hlavu doprava. Nečakane sa jej zmocnil zvláštny pocit déja vu, tlačil ju späť, späť na spomienku, ktorú chcela navždy zabudnúť...
Spomienku, ktorá to všetko začala.
Brunetka nebadane potriasla hlavou. No tak, Katherine, naspäť do reality! pomyslela si povzbudzujúco. Škúliac zúžila oči, znovu sa sústreďujúc na papiere oproti nej na stole.
A zažmurkala v šoku.
Čo to prepána...
Katherine takmer okamžite rozoznala písmo. Bolo to písmo riaditeľky jej predchádzajúcej školy, písmo nechybné, s plnými oblúčikmi.
"Ako som vám a ostatným piatim prestupujúcim vysvetlil," začal Dolin, jeho hlas mierne rozptýlený pretože popritom stále študovaj dokumenty, "študentská hierarchia na našej škola zahrňuje Školskú radu, teda Hlavného predsedu a predsedkyňu Školskej rady. Na tieto posty sa vyberajú len študenti s tým najlepším prospechom. Náš Hlavný predseda tento rok bol najlepšia voľba, takého študenta sme tu roky nemali. Úžasný chlapec." Zamračil sa a jemne zatriasol hlavou. "Bol jediná možnosť,naozaj..."
No, to je od vás veľmi milé. Naozaj to zvyšuje sebe-úctu ostatným chlapcom.
"Naša pôvodne zvolená Hlavná predsedkyňa odmietla svoju pozíciu, keď sme jej ju cez leto ponúkli. Jej rodina sa presťahovala do Francúzska, verím, že na posledný rok prestúpila na francúzsku školu. Moja ďalšia voľba by bola Jade Wilkesová," vysvetlil Dolin. Zdalo sa, že trošku zaváhal, a Katherine sa na svojom sedadle naklonila dopredu, aby zachytila nasledujúcu vetu.
"To bolo predtým, ako som si pozrel váš... extrémne výnimočný záznam."
Katherinina ostrá myseľ si povšimla náznak ponuky v jeho neurčitých slovách. Preboha. Pýta sa ma... a na taký elitný post! Panebože!
Navonok nedala nič najavo, narovnala sa, jej zaujaté oči neopúšťali Dolinovú tvár plnú očakávaní. Trošku sa zamračila. "No, je to veľmi veľká zodpovednosť..."
Vduchu sršala nadšením. Pravdepodobnosť, že by sa stala niečím ako Hlavnou predsedkyňou školskej rady, a tým pádom vlastne aj školy...
"Ale beriem to," dokončila rozhodne, snažiac sa zakryť úsmev, ktorý sa jej nebezpečne dral na tvár.
Začalo to veľmi dobre.
...
Katherine prišla do klubovne predsedov skôr ako jej kolega.
Dolin ju zaviedol do časti internátu, vyčlenenej pre členov Školskej rady. Hlavný predseda s predsedkyňou mali vlastnú, oddelenú klubovňu, z ktorej viedli schody do dvoch veľkých, veľmi útulných a príjemných izieb. Veľká posteľ so zamatovými obliečkami a závesmi bola postavená pri stene, nábytok v izbe bol vyrobený z čerešňového dreva, celá izba bola ladená do tónov čerešňovej červenej a čiernej.
V spoločnom obývacom priestore, klubovni, sa nachádzal veľmi užívaný krb, štvorčlenná kožená brlohová súprava (diván, priestranné kreslo, podložka pod nohy a troj-miestny gauč na ktorom sa Katherine práve rozvaľovala); malý, priehľadný stolík za jej gaučom medzi divánom a kreslom; malý, štvorcový pracovný stôl v ďalekom rohu miestnosti, a, nakoniec, veľké, západné okno, čiernota za oknom kontrastovala so svetlom, ktoré vychádzalo z praskajúceho ohňa.
Zamyslene si začala na prst obkrúcať priamienok dlhých hnedých vlasov, pozerajúc do tancujúcich, praskajúcich oranžových a bielych plameňov.
Čakala na svojho spoločníka, a nebola si istá, ako sa má chovať. Mala obavy zo stretnutia s ním, pretože bola cudzí človek na cudzej škole, a bála sa, že ju neprijme...
No nemala veľa času rozvíjať jej obavy.
Z ničoho nič naplnilo miestnosť slabé, no nepríjemné zaškrípanie otvárajúcich sa dverí, a Katherinino srdce na sekundu prestalo biť. O chvíľku neskôr naplnili klubovňu rezké, svižné kroky kdesi za ňou. Dych sa jej zasekol v hrdle, jej srdce odrazu bilo tak ťažko, až jej skoro v hrudi vybuchlo. Mala strach...
Prestaň hneď teraz, Katherine Hadleyová! Nikam sa nedostaneš, ak sa budeš správať ako totálny strachopud!
Dvere znovu zakvičali - predpokladala, že sa za ním zatvárali.
Schovaná za koženým operadlom pohovky, vďačná za perfektnú pozíciu, vystrčila hlavu nad kožený materiál, a jej zúženým, podozrivým očiam sa naskytol pohľad na približne sedemnásť ročného chlapca.
Katherine si hneď všimla, že na svoj vek vyzeral veľmi dobre. Nevedela, prečo ju to tak prekvapilo.
V jeho osobe sa odrážal akýsi strnulý pôvab, s ktorým sa pohyboval, a zároveň bol zvláštne nebezpečný a nepopierateľne charizmatický.
Povzdychla si. Pripadal jej atraktívny. Všetko, počnúc jeho zjavom, sa zdalo byť úzkostlivo na mieste, od jeho hustých, trošku sa vlniacich, úhladne učesaných tmavých vlasov, cez perfektne vyžehlené tričko. Jeho kroky boli energické a cieľavedomé, a on pokojne pohľadom preskúmal klubovňu, no nepozrel sa smerom ku Katherininmu gauču.
Jej žalúdok jej skočil do krku, a ona chytila dych, jej dlane sa začali potiť.
Pripomínajúc si, že musí dýchať, bruneta sledovala jeho inteligentný pohľad, ktorý on rýchlo nasmeroval na dvere do izby Hlavného predsedu a schodisko, ktoré ku nim viedlo. Stále si nevšimnúc Katherine, mieril k nim... úplne prešiel popri jej koženom gauči...
A Katherine sa rozhodla, uvedomila si, že nemá čo stratiť... Nasucho prehltla a skočila na nohy. "Hej!" zavolala za miznúcim chlapcom, snažiac sa znieť priateľsky.
S jednou nohou na prvom schode do jeho izby zastal a chladne sa otočil doľava, až jej čelil, jeho rafinované šedé oči ju opatrne skúmali. Katherine si znovu pripomínala, aby dýchala. Cítila sa ako pod mikroscanom, ale narovnala sa, zdvihla bradu a stretla sa s jeho pohľadom.
Aj keď sa v jeho očiach na chvíľu mihlo prekvapenie, keď ho oslovila, pripadalo jej, že to bolo skôr z toho, že urobila prvý krok ona, než z toho, že sa vynorila odnikadiaľ - alebo spoza gauča.
Takže ho len tak ľahko nič neprekvapí. Na to si ona ešte posvieti.
"Hej," Katherine zopakovala. Prešla pomedzi gauč, stolík a diván s celým svojím sebavedomím, neprerušiac pohľad. "Ty musíš byť Hlavný predseda."
Chlapcova tvár nevykazovala žiadne známky emócií, keď ju pozoroval prejsť k nemu a zastať pár metrov od neho. Po chvíli odpovedal stredným nie-až-tak hrubým hlasom, "Vzhľadom na to, že toto je priestor iba pre Hlavného predsedu a predsedkyňu, sa to tak zdá, však?"
Ooo, kyslý zmysel pre humor.
Katherine o krok ustúpila a študovala jeho veľmi príťažlivú, ale tiež príliš chudú tvár. Snažila sa zistiť, či jeho poznámka bola mienená posmešne alebo to bol spôsob, akým zvyčajne rozprával, ale nemohla z jeho výrazu dostať nič... ani náznak.
"Som Katherine," povedala napokon. Prinútila svoju tvár vyčarovať niečo, čo verila, že bol priateľský úsmev. "Katherine Hadleyová," dodala, keď hneď neodpovedal.
"Ja viem," chlapec povedal chladno a pokojne, pokým ju skúmal. Jeho hlas bol prekvapivo tichý, ale autoritatívny - taký, ktorý prinútil poslúcháčov nahnúť sa dopredu, aby nezmeškali ani jedno jediné slovo. "Ty si študentka, ktorá prestúpila. Dolin oznámil tvoje meno na večeri. Dvakrát. Raz keď oznamoval tvoj prestup a druhý, keď ťa menoval za Hlavnú predsedkyňu."
Takže tebe nič neunikne, všakže?
Samozrejme nečakala, že bude ten typ človeka, ktorý by niečo zmeškal. Čakala na nejakú ďalšiu múdru hlášku, ale žiadna neprišla.
Veľmi sama so sebou bojovala, aby sa úsmev na jej tvári nepremenil na zamračenie z odporu, a rýchlo a zdvorilo sa pokúsila nadviazať konverzáciu. "Dobre, keďže som tu nová, toto je tá časť, kedy máš povedať: 'Ahoj, som ten a ten, som v tom a tom ročníku, teší ma.'"
Chlapec na Katherine krátko hľadel, s jednou rukou ležérne vo vrecku, druhá mu bezhybne visela pri boku. Ona čakala, zároveň v očakávaní a nepokojne, jeho búrkový pohľad trochu znervózňujúci. Po chvíli si prekrížila ruky, len kôli samotnému pohybu, uvažujúc, ako ďaleko zašla a ako ešte mohla zájsť.
Odrazu k nej natiahol pravú ruku, akoby si chcel potriasť s jej. Skoro uskočila dozadu, tak veľmi to nečakala. "Ahoj, som Tom Reid, som v treťom ročníku. Teší ma," povedal s mierne pozmeneným hlasom, ktorý by sa dal považovať za priateľský.
"Myslím, že by to išlo aj bez opakovania mojich slov," Katherine zahundrala, "ale je mi potešením, som si istá." Opatrne pozerala na jeho ruku, nemajúc istotu, či mu ňou má potriasť, alebo či vôbec chcela.
"Jednu vec by si mala vedieť, Hadleyová," Tom Reid krátko pokračoval, stále s voľne natiahnutou rukou, akoby ho jej prudké zaváhanie vôbec neovplyvnilo, jeho oči stále upreté na jej tvár. "a to, že sa nestarám o formality."
"To sa teda nestaráš" kontrovala sucho, zdvíhajúc jedno tenké, tmavé obočie. Jej pravá ruka jej začala zvláštne brnieť, a nadovšetko, jeho ostrý pohľad začínal byť viac než otravný. "A prečo nie, ak sa môžem spýtať?"
"Nemá to žiadny zmysel," uviedol vecne a nedbalo pokrčil ramenami. "Chcem tým povedať, ako si môžeš byť taká istá, že je potešenie ma stretnúť, keď ma vôbec nepoznáš?"
"Hovorí sa tomu zdvorilosť," odsekla Katherine, neschopná vynechať náznak sarkazmu v jej hlase. Skoro rozhorčene natiahla jednu ruku k jeho stále ponúknutej dlani, a rýchlo ňou potriasla; vedela, že ak by to neurobila, nebol by to veľmi zdvorilý čin z jej strany.
Začalo to dobre, ale pokračovalo to už o niečo horšie.
-
Tak, čo myslíte? :) Komentáre ľudia! :D
Tak, čo myslíte? :) Komentáre ľudia! :D
Wheeej.. toto sa mi páči :-) a hrozne moc, prosím, pridaj ďalšiu kapitolku :-D
OdpovedaťOdstrániťsom strašne rada, že sa ti to páči :) (a ďakujem za komentár, teraz mám aspoň dôvod pridávať ďalšie časti :))
Odstrániťpokúsim sa pridať novú čo najskôr :)
Začina sa to dobre :) pokračuj :)
OdpovedaťOdstrániť