Twist and Shout - 2. kapitola

 Tak, po dlhom čase to sem konečne pridám. Dúfam, že sa vám bude kapitola páčiť :) Komentujte prosím! Teší ma, keď si môžem čítať vaše komentáre :)
Em xx
-----


       Katherine si na novej škole rýchlo našla pár priateľov. Prijali ju medzi seba okamžite a boli k nej naozaj veľmi milí. Zdalo sa jej, akoby na škole boli milí všetci, teda samozrejme okrem Reida. Ten ju, z nejakého pre ňu nepochopiteľného dôvodu, neznášal. Síce to nedával najavo slovami, ale iba z jeho činov vedela vycítiť, že mu nebolo zaľahko byť v jej prítomnosti. Chcela sa ho na to opýtať, ale nenašla potrebnú odvahu. Namiesto toho sa snažila tváriť, že si to nevšimla.
        Ešte v ten deň, ako sa prvý krát stretli, sa stihli pohádať. Kôli maličkosti, dalo by sa povedať; Katherine chcela posunúť nábytok, aby bol v lepšej pozícii pri teplučkom krbe, no Reidovi sa to vôbec nepáčilo. Odvtedy prešiel týždeň, a oni sa stále nerozprávali.

        Väčšinu svojho voľného času po vyučovaní trávila vo svojej izbe v priestore pre Predsedov, kde sa buď učila, alebo pripravovala potrebné veci pre predsedovanie, alebo so svojou novou kamarátkou Gen len tak sedeli na jej posteli a rozprávali sa.
        Gen bola ryšavé, milé, a veľmi zhovorčivé dievča. Zoznámili sa hneď na prvej vyučovacej hodine, a odvtedy sa rozprávali skoro neustále. Boli ako sestry, ktoré oddelili pri narodení.
        Gen bola na škole veľmi oblúbená a poznala sa so všetkými rovesníkmi. Mala svoju partiu, ak sa to tak dalo nazvať, ktorá pozostávala z troch chalanov a ešte jedného dievčaťa. Gen ich zoznámila, a v ich prítomnosti sa Katherine konečne cítila dobre, po veľmi dlhom čase mala pocit, že jej je príjemne. Všetkých si hneď oblúbila.
        Henry bol čiernovlasý chalan so zelenými očami. Vlasy mu odstávali na všetky možné strany, akoby si ich nikdy nečesal, ale aj napriek tomu sa mu to veľmi hodilo. Katherine si všimla, že neustále pokukoval po Gen, a ona zase po ňom. Keď sa rozprávali, svet okolo nich akoby neexistoval. Katherine si dala pomyselnú poznámku, že sa na to musí Gen spýtať.
        Ďalší z chlapcov sa volal Robert, ale všetci ho volali Bob. Bol hnedovlasý a na tvári mal neskutočne vela pieh, ktoré silno kontrastovali s jeho modrými očami. Držal sa za ruky so svetlovlasým dievčaťom, jej meno bolo Lavender.
        Posledný člen ich malej skupinky bol svetlovlasý, skoro až blonďavý chalan. Volal sa Dean, a podľa Katherine aj trochu namyslený, ale nebolo to nič, na čo by sa nedalo zvyknúť. Ako čoskoro zistila, Dean pochádzal z veľmi bohatej rodiny, ale stále sa mu darilo držať sa pri zemi, čo bolo obdivuhodné.
        Gen ukázala Katherine ich 'tajné' miesto, čo bola vlastne stará miestnosť na najvyššom poschodí školy, kam nikto nechodil. Kedysi patrila jednému z učiteľov, ale ten podľa Geniných slov odišiel do dôchodku a nikto iný po ňom tú miestnosť nechcel, pretože bola vraj príliš vysoko. Tak z nej urobili svoju 'základňu'.
        V piatok po vyučovaní sa tam všetci stretli. Gen sedela na malom gauči opretá o Henryho plece. Bob sedel v kresle a Lavender bola pohodlne usadená v jeho lone. Tí dvaja sa venovali viac sebe než ostatným. Katherine sedela na druhom gauči, vedľa Deana, ktorý sa na ňu uškŕňal.
        "Tak čo, aký bol prvý týždeň?" spýtal sa a ukázal pri tom svoje dokonalé biele zuby. Katherine sa musela usmiať. Nemohla sa ubrániť. "Dobrý, teda aspoň myslím. Vlastne, ak mám byť úprimná, prekvapuje ma, ako rýchlo som si na toto miesto zvykla," povedala neisto. Gen sa na ňu usmiala a išla niečo povedať, keď ju Dean prerušil. "To je iba prvý dojem. Daj tomu pár mesiacov, a budeš to tu nenávidieť, tak ako my všetci." Gen pokrútila hlavou a Katherine sa zasmiala. Gen mu skočila do reči a uškrnula sa na Katherine. "Ignoruj ho. Má zvyk všetko pre každého ruinovať."
       Katherine pokrútila hlavou. "Mne to nevadí."
       Gen pokrčila plecami, ale zamračila sa na Deana, ale bolo na nej vidno, že len žartuje. Otočila hlavu späť ku Katherine a zmenila tému rozhovoru. "Ako ide predsedovanie?"
       Katherine chvíľu premýšlala predtým než odpovedala. "Ide to pomaly, ale nieje to nič, čo by som nevedela zvládnuť." Henry, ktorý bol neobyčajne všímavý ako zvyčajne, postrehol zvláštny tón v jej hlase a vycítil, že chcela povedať ešte niečo. "Ale...?"
       Katherine naňho pozrela. "Ale... ide o to... poznáte Toma Reida, však?" spýtala sa, aj keď netušila, kam tým mierila. Len sa s tým chcela niekomu zveriť. Pokračovala, keď prikývli. "Ide o to... zdá sa, že ma neznáša. Chcem povedať, nepozná ma, a-" spravila neurčité gesto rukami, ale zdalo sa, že ostatní pochopili. Dean prevrátil očami. "Z toho si nič nerob."
       Gen prikývla. "Nieje v tom nič osobné. On neznáša každého."
       To ju prinútilo cítiť sa trošku lepšie, aj keď nie úplne. "Ako to?"
       Dean pokrčil plecami. "Proste je taký. Nemala by si sa tým zaoberať," a usmial sa na ňu. Katherine prikývla. Ak majú pravdu, nemá zmysel sa pre to trápiť.
     
-----------------------

       Katherine ledva lapala dych, keď bežala po chodbe na najvyššom poschodí ku schodom, aby sa dostala na druhé poschodie a do riaditeľovej kancelárie. Preklínala sama seba, že si nedala väčší pozor na hodinky. Tak dobre sa jej rozprávalo s Gen a ostatnými, až úplne zabudla na čas - a teraz meškala na predsednícke zasadanie o viac ako pätnásť minút.
       Bez dychu zastala pred dverami riaditeľa a oprela sa o stenu. Trvalo jej pár dlhých chvíľ, kým sa jej upokojil dych, a zaklopala, až keď si bola istá, že na nej nebude poznať, že práve bežala ako o život. Zahanbene sa pozrela na Reida, keď jej otvoril dvere, a keď vchádzala do miestnosti, cítila na sebe jeho nenávistný a odsudzujúci pohľad.

-----------------------
       "...tabulky na dozor mi doneste do budúceho piatku, neopovážte sa nedoniesť mi ich, a obidvom vám radím, aby ste už teraz začali rozmýšlať nad každoročnou študentskou aktivitou, nad ktorou máte obaja kontrolu," Dolin hovoril svojím prudkým hlasom, sediac na svojej obrovskej stoličke, ktorá viac pripomínala trón než kreslo. "Och, a snažte sa pozorne na všetko dohliadať. Nech sa neopakujú udalosti spred roka a pol."
       Katherine zmätene pozrela na oboch, na starého chlapa oproti nej, a na mladého chlapca sediaceho na stoličke vedľa nej.
       "Samozrejme, pán Riaditeľ," Tom Reid povedal, jeho hlas bol ako vždy ideálne nezaujatý. Sedel uvoľnene, jeho brada odpočívala v jeho pravej ruke, jeho druhá ruka visela bezhybne na konci lavej opierky.
       Katherine ho nevidela pohnúť sa počas posledných sedemnástich minút.
       "Aké udalosti?" spýtala sa rýchlo, pohľad uprela na malého ale autoritatívneho chlapa.
       Dolin vyčerpane siahol do vrecka a vytiahol vreckové hodiny, pozrel sa na čas a vzdychol. "Keby som mal čas, slečna Hadleyová, neváhal by som vám dôkladne odpovedať na vašu otázku. Ale, ako si určite uvedomujete, mám celkom dôležitú prácu, mám školu ktorú musím riadiť, a mám stretnutie s profesorom Harperom ktoré začína za päť minút a ktoré proste nemôže počkať."
        Aký sebecký malý chytrák.
       Neveriacky ho sledovala a odolala nutkaniu prevrátiť oči keď Dolin zaneprázdnene zobral kopu papierov na jeho stole a začal ich zrovnávať do perfektnej kôpky. Zrazu, akoby ho zasiahol nápad, mužove malé oči opustili tie jej a presunuli sa na jej kolegu predsedu. "Prečo jej situáciu nevysvetlíte vy na ceste von, pán Reid?"
       Katherine sa zamrvila vo svojom sedadle, keď očakávajúco ozrela na chlapca vedľa nej. Reidove oči, ktoré, pred pár sekundami boli vzdialené a unudené, sa vrátili späť na stretnutie a zúžili sa, keď zazeral na Dolina. Katherine sa skoro uškrnula, spôsobom, akým sa zvykol uškŕňať Dean.
       Áno, prečo mi to nevysvetlíte, pán Reid?
       Reid, ale, vôbec nevnímal jej zvedavý pohľad. Znudeným, ale zároveň rešpektujúcim hlasom, ktorý Katherine vedela že musel byť pretvárka, povedal, "Pane, nemyslíte si, že by bolo najlepšie, ak by to počula od niekoho ako ste vy-"
       "Och, ale vôbec nie, pán Reid. Ste Hlavný Predseda, som si istý že to bez problémov zvládnete sám," Dolin ho rýchlo prerušil ako pozrel znovu na svoje papiere.
       Iba Katherine videla temný výraz, ktorý bleskovo pretancoval cez Reidovu tvár, keď pozeral na muža s očividným odporom. Ale potom sa Dolin postavil a jeho výraz sa hneď zmenil na jeden zo zdvorilých, keď riaditeľ zamával rukami na predsedu a predsedkyňu, keď ich vyháňal zo svojej kancelárie. "Tak, choďte, choďte, vy dvaja. Von. Von! Mám aj iné veci na práci!"
       Ako ona a Reid vyleteli z kancelárie, Katherine sa skoro cítila akoby ju práve vyhodili z baru, kam mohli iba 21-roční a vyššie. Stretnutie prebehlo tak rýchlo, zaujímalo ju, ako mohol Dolin vybaviť všetko takto rýchlo.
       Určite na niečo zabudol, pomyslela si.
       Bleskovo si spomenula, s kým stála sama uprostred relatívne opustenej chodby. Jej srdce jej začalo rýchlo biť, tak ako malo vo zvyku, keď bola nervózna.
       Začesala si pramienok vlasov za ucho a otočila sa k chlapcovi, a snažila sa hovoriť konverzačným, priateľským tónom. Dúfala, že znela viac sebavedomo než sa cítila, keď sa ho s úškrnom spýtala, "Nemáš niekedy pocit, že sme nedocenení?"
       Namiesto toho, aby zareagoval ako každý iný normálny človek, napríklad zasmiatím a súhlasom, Reid na ňu vypočítavo zazrel, a o sekundu neskôr sa jednoducho otočil na päte a rezko začal kráčať cez tmavú chodbu do ich klubovne.
       To mal byť predsa vtip.
       Po dobrých tridsať sekúnd, Katherine zírala na jeho chrbít, neschopná uveriť, že niekto mohol byť tak otvorene hrubý, ako bol Tom Reid, a zároveň očarovať učiteľov tak veľmi, ako sa len dalo.
       No dobre, tak mi teda neodpovedaj.
       "Hej!" zavolala a rozbehla sa ním, keď prudko zahol za roh a zmizol na schodoch. Dobehla ho a pripojila sa k nemu, ani sama nevedela, čo robila. "Je Dolin vždy taký?"
       "Aký?" spýtal sa svojím úplne prázdnym hlasom bez akýchkoľvek emócií, a vôbec nespomalil, aby sa prispôsobil jej chôdzi.
       To v sebe nemáš ani kúsoček zvedavosti? "Vždy taký že 'Milujem sa, a keďže som očividne tak veľmi dôležitejší než hociktorý z mojich podradných študentov, zabalme to tu teraz predtým než vás vyhodím z mojej kancelárie aby som mohol pokračovať v obdivovaní môjho dôležitého ja'?" povedala.
        Na chvíľku si myslela, že videla, ako sa na Reidových perách vyformoval úsmev, ale keď sa na ňu o sekundu neskôr apaticky pozrel, bola si istá, že si to iba predstavovala. "Všeobecne. Keby si ale prišla načas, stretnutie mohlo plynúť o trošku hladšie," povedal kyslo, jeho tmavý pohľad na ňu znovu prešiel predtým než jemne dodal, "Nesúhlasíš?"
        Do pekla, vedela som, že toto ma ešte bude strašiť.
        "No tak ma ospravedlň ak, navyše okrem toho, že som dostatočne múdra na to, aby ma vymenovali za hlavnú predsedkyňu, mám aj sociálny život," vrátila mu to ostro. Začínala mať naozaj pochybnosti, že sa s ním bude môsť vôbec niekedy normálne porozprávať. A to sa Katherine snažila o priateľskú konverzáciu!
        Pokrútila zúfalo hlavou a s úľavou si všimla, že prišli ku známym dverám. Reid prešiel pred ňu a natiahol sa za kľučkou. Dvere sa otvorili s otravným škrípaním. Reid spravil jeden krok, Katherine ho hneď nasledovala do miestnosti -
        "Stoj, ty ničomník! STOJ, hovorím!"
        Pri tomto rozhorčenom výkriku Reid vydal zo seba ledva počuteľné zasyčanie, otočil sa a zaspätkoval, Katherine sa ledva stihla uhnúť predtým, ako do nej narazil. Otočila sa za zdrojom výkriku, a uvidela malého profesora, ako mieri prstom na Reida. Ten si prekrížil ruky, jeho chladné búrkové oči sa upreli na malého starého mužíka. "Nejaký problém?" spýtal sa matným hlasom ktorý bol príliš desivo kludný na to, aby bol kludný, ak to dávalo zmysel, jeho čelusť bola tuho zovretá.
        Profesor zdvihol ruku a zúrivo zazeral na Hlavného Predsedu. "Ne-gentlemanské správanie, povedal by som! Neudatné! Hanebné!" zaškriekal. Potriasol rukou, stále mieriac vystretým ukazovákom na Reida. "Dámy prvé, ty mladý gauner! Dámy vždy vchádzajú prvé!"
        Po niekoľký krát za 48 hodín sa Katherine uškrnula, a tentoraz sa to vôbec nesnažila skryť. Bez toho aby nad tým rozmýšlala, otočila sa ku Reidovi, a hlavou ukázala k otvoru do ich klubovne. "V tom prípade, mám ísť ja, alebo ideš ty?"
        Hneď ako tie slová opustili jej ústa, oľutovala to. Udrela do nej zároveň túžba kopnúť sa za túto sprostú poznámku, a zároveň túžba začať sa smiať. Reid vyzeral byť rovnako prekvapený.
        Ani jeden z nich sa nepokúsil vojsť dnu, a profesor pomaly odkráčal preč, až zostali na chodbe sami dvaja, a ticho medzi nimi bolo prerušované iba zvukom vetra za oknami na chodbe.
        Hlavný Predseda ju zámerne sledoval po dobrú minútu. Katherine inštinktívne zdvihla bradu, a neochotne stála pod jeho laserovým pohľadom... ale po tej poznámke usudzovala, že si to zaslúžila. Čakala, že uvidí hnev, nenávisť, alebo aspoň otrávenie v jeho tvári, ale, zvláštne, nenašla... nič.
        Aj napriek jeho úplnému nedostatku emócií, vedela, že si musel myslieť niečo počas tých šesťdesiatich sekúnd, ale nechcela veľmi vedieť čo.
        Napokon si vydýchla keď Reid o krok ustúpil, až príliš ďaleko od dverí. "Och, nie, nikdy by som si nedovolil vojsť pred niekým tak dôležitým, ako si ty, Hadleyová." Jedným plynulým pohybom jej rukou naznačil, aby pokračovala dnu, a jemne poklonil hlavu. "Choď dnu. Trvám na tom."
        Tentoraz Katherinine ústa zostali otvorené v úžase, a, úprimne, bolo jej to jedno; jej myseľ bola chvíľkovo paralyzovaná pred tým než začala pracovať na plné obrátky.
        Naozaj ma teraz takto zosmiešnil?
        Ešte trošku zaskočená, zdvihla bradu a odsekla mu, "Aké ohľaduplné od teba." Poslušne vošla do miestnosti, Reidov prázdny úsmev a páliace oči ju sledovali, keď tak urobila.
        Zažmurkala, kým si jej oči privykli na jasné svetlo z horiaceho krbu, spomalila pri veľkom gauči, pomaly sa jej vrátilo zmýšlanie, aby mohla zhodnotiť, čo sa práve stalo. Urazila Toma Reida. On, na oplátku, urazil ju, a teraz si Katherine bola istí že Reidova poznámka bola urážka.
        Veci nepokračovali dobre.
        "Počuj, Reid," začala opatrne, "Budeme tento rok spolu veľa pracovať. Ak nechceme byť nešťastní, a ak nechceme liesť tomu druhému konštantne na nervy, navrhujem, aby sme sa dohodli na nejakom druhu komunikácie, ktorá bude fungovať."
         Reid, ktorý po nasledovaní Katherine cez dvere neprestal kráčať, bol teraz na polovici schodiska do jeho izby. Podľa toho ako spolu dovtedy vychádzali, očakávala, že ju bude ignorovať a pôjde do izby, ale prekvapil ju a otočil sa volne naspäť, tri schody pred dverami. "Hadleyová, verím, že to je tá najinteligentnejšia vec, ktorú si povedala, odkedy sme sa stretli."
         Najhoršie na tom bolo, že znel, akoby tomu naozaj úprimne veril.
         Katherine si povzdychla. Sadla si na operadlo gauča a pozrela naňho. "Dobre. Už hneď vidím jeden problém: ja veľa rozprávam, a ty nie. Dobre, pre nejaký úplne šialený dôvod si iba ma stretol a už ma úplne neznášaš. Okej, neberiem to v zlom, s tým sa dokážem vyrovnať. Ale to nám stále nepomáha vyriešiť, ako sa navzájom tolerovať natoľko, aby sme mohli bez problémov riadiť túto školu!"
         Reid sa nepohol zo svojho miesta na treťom schode od dverí jeho izby, ale jedna jeho ruka bola teraz v jeho tmavých, úhľadných vlasoch. "V poriadku, Hadleyová, buď toto alebo nič," odsekol, znel otrávene. "Je mi úplne jedno či alebo kedy sa rozhodneš robiť hocičo čo rada robíš. I keď," odmlčal sa, aby zvýraznil slová i keď, "Žiadam, aby naša klubovňa bola používaná iba na oficiálnu prácu, a nie na hocijaký druh sociálnych aktivít, ktoré, ako sa zdá, tak veľmi vyžaduješ. Spokojná?"
         Katherine zvážila jeho návrh, trochu prekvapená, že to bol práve on, kto to navrhol. Aj keď nevidela, ako by táto dohoda prospela jej, bola ochotná pristúpiť na ňu.
         "To by mohlo fungovať," pomaly odvetila.
         "Dobre." Hlavný Predseda sa otočil a rýchlo prešiel ku svojej izbe. "Bolo mi absolútnym potešením s tebou dnes pracovať, Hadleyová. Čo je najlepšie, v najbližšom čase to nebudeme musieť robiť znovu."
         Katherine sa odmlčala a potom rýchlo radostne zakričala "Dobrú noc!" keď sa jeho izbové dvere hlasno zabuchli.
         V momente, ako bol preč, začala si masírovať jej búšiace spánky a zatvorila oči, snažiac sa upokojiť. Popod nos si zahundrala, "Idiot."

-------
Tak, čo myslíte? :) dajte mi vedieť v komentároch!:)
p.s.: Proroctvo by som mohla pridať zajtra počas dňa:)