Proroctvo - 8. kapitola - Moc s velkým M

A/N: Tak, konečne to idem pridať :) Konečne :D Ospravedlňujem sa, že ste tak dlho čakali, ale ako som už spomenula, pôvodná kapitola sa mi nepáčila a tak som ju celú prepísala. (Aj tak s ňou niesom úplne spokojná, ale to asi nebudem nikdy :D) Ešte som sa rozhodla spraviť jeden príspevok s obrázkami postáv, aby ste mali predstavu o tom, ako si koho predstavujem, aby vyzeral :D len najprv musím nájsť také obrázky... tumblr to istí ;)
Tak, dúfam že sa vám táto kapitola bude páčiť a veľmi, veľmi by som ocenila komentáre :))
Em xx

8. kapitola - Moc s veľkým M

Po tom ako nás Shep zavolala späť na čistinku, sme sa až prekvapujúco rýchlo premenili do svojich ľudských podôb a vrátili sa do školy. Presnejšie, vrátili sme sa priamo do jedálne. Shep nám prikázala najesť sa mäsa, vraj to potrebujeme, a keďže pochybovala že by niekto z prvákov v tú noc lovil, museli sme sa najesť.
     Poslušne sme si nabrali kuracie stehienka a naša skupinka (Remy, Jade, ja) mlčky jedla. Všetci sme boli z našej prvej premeny vyčerpaní. Vytiahlo to z nás celú našu energiu a zvyšok som vynaložila na nezaspatie pri stole. Aj keď čím ďalej som jedla, tým menej unavená som sa cítila. Shep vyčkala, kým sme boli prebratí. Pokynula dvom starším žiakom, aby nám pozbierali taniere, a kým tak robili, prihovorila sa nám.
     "Ako ste si už určite všimli, premena je náročná vec, hlavne na vašu energiu. Preto je vždy pri každej premene dôležité loviť. Mäso má pre nás až priam zázračné účinky. Udržuje nás to v strehu pri akýchkoľvek okolnostiach, aj keď spíme. Je to nevyhnuté pre náš oragizmus a každý mesiac sa musí v určitých dávkach dopĺňať. Najlepšie je, ak sa prijme počas splnu. Vtedy má ešte znásobené účinky vďaka Mesiacu. Stačí raz za cyklus medzi splnmi. Ak by ste počas splnu alebo po splne nejedli, ani nechcite vedieť, čo by sa vám stalo. No poviem vám, že to rozhodne nieje nič príjemné. Preto si dávajte pozor, aby ste sa stravovali pravidelne. Stačí sklz pár dní a prejavia sa symptómy. Nepodceňujte to."
     V jedálni bolo hrobové ticho. Ceashepsut myslela to, čo nám práve povedala, smrteľne vážne. Jej oči boli zúžené a mohla som v nich postriehnuť trochu...bol to strach? No nemala som čas nad tým viac pouvažovať, pretože nás vyhnala z jedálne do internátu, nech si poriadne pospíme.
     Nemusela mi to hovoriť dvakrát.

     Na ďalší deň sa toho udialo strašne veľa naraz. Dovtedy sme mali voľno, pretože pred premenou sme sa neučili, no to sa v momente zmenilo. Prvú hodinu, Históriu, sme mali v jednej z najstarších učební na škole, ktorá ešte patrila do pôvodnej budovy školy.
     Pravdepodobne sa nám zmenil rozhvrh a Ceashepsut sa o tom čírou náhodou zabudla zmieniť. Premenili nám všetky učebne, v ktorých sme mali mať hodiny, takže namiesto tej, o ktorej nám povedali, že tam budeme stále, sme sa museli presunúť cez celý areál do Starej Budovy a na úplný koniec až do historickej učebne.
     A samozrejme sme prišli 15 minút po začatí hodiny.
     Starý šedivý učiteľ sediaci za obrovskou katedrou sa zastavil uprostred vety a pozrel smerom k dverám na mňa a Remy. V učebni bolo ticho.
     "Mená," povedal nakoniec profesor a Remy sa snažila zachrániť situáciu. "Pán profesor, prepáčte že meškáme, ale nikto nám nepovedal že sa zmenil rozvrh, dozvedeli sme sa to až teraz a-"
     "Mená," zopakoval chladne a prerušil Remy. Tá sklonila hlavu a potichu odpovedala. "Warmhartová a Watsonová."
     Profesor si niečo zapísal na papier a po chvíli, čo sa zdala ako dlhé minúty, nám pokynul, nech si sadneme. A pokračoval tam kde prestal, akoby ho nič nebolo vyrušilo.
     "-keďže sa stratili všetky ostatné spisy z Alexandrijskej knižnice, nevie sa veľa o pobyte vlkolakov v tejto Egyptskej metropole-"
     Sadli sme si do najposlednejšej lavice, pretože tá jediná bola volná. Remy sa ku mne naklonila. "Z tohto bude problém."
Pozrela som na ňu. "Myslíš? Podľa mňa nie, keď sme fakt nevedeli, že sa zmenil rozvrh." Remy na mňa hodila pochybovačný pohľad a kým si vyberala veci, ja som počúvala profesora.
     "-Al Ameit, dokonalé mesto, ak chcete vedieť môj názor. Plné energie, ako som už hovoril-"
    Remy sa začala potichu rozhorčovať. "Ale prečo nám to Shep nepovedala?" Pokrčila som plecami. "To je jedno. Ona to pochopí." Remy s tým nesúhlasila, ale nechala to tak. Namiesto toho sa pustila do inej témy. "Včerajšia premena bola fajn," poznamenala a oči sa jej šibalsky leskli. Nič viac nepovedala, iba na mňa hľadela s tajomným úsmevom. "Bola, ale nie som si istá, či viem kam tým mieriš, Rem." Rem, to bola prezývka, ktorou som sa rozhodla ju volať. Úsmev sa jej ešte zväčšil, keď zašepkala. "Ty a James na okraji útesu pri prenádhernom vodopáde..."
     "Nič v tom nebolo," začala som sa obraňovať, ale vedela som, že zbytočne. Jej proste nič neunikne. "Čo ste tam vôbec robili, tak ďaleko od všetkých ostatných?" zubila sa na mňa.
     "Tak po prvé, prestaň sa tak vyškierať, desí ma to, a po druhé, do toho ťa nič," povedala som jej potichu, ale nepomohlo to. S povzdychom som rezignovala. "James mi prezradil že na to miesto chodí, keď sa cíti smutno, a že by som tam mala zájsť, pretože je tam krásne. Tak som tam išla. A bolo tam fakt nádherne, veď si videla ten vodopád."
     Prikývla a čakala, že budem pokračovať. Prevrátila som očami. "Nevedela som, že tam príde za mnou. No zrazu sa tam zjavil. Chvíľu sme sa rozprávali." Snažila som sa vynechať všetky detaily o čom, pretože to bolo príliš osobné. "A potom...potom začal zavíjať," pri Remyinom zmätenom výraze som dodala: "iba mi ukázal ďalšiu vec, ktorú rád robí, keď je vo vlčej podobe. Ale to zavíjanie... bolo to divné."
     "Ako divné?"
     "Neviem, cítila som sa tak zvláštne. Neviem do definovať, lebo to trvalo v podstate krátko. Ale bolo to divné. A potom mi chcel ukázať ešte nejaké jeho tajné miesto, ale vtedy ste prišli vy a tak sme tam nešli," čakala som na odozvu.
     "Takže v podstate sme vám všetko pokazili," vyhlásila Remy. "Možno, ale to nevadí. Môže ma tam zobrať nabudúci spln, ak ešte stále bude chcieť," oznámila som jej a snažila som sa aspoň trohu sústrediť na profesora, ktorý neprestajne vykladal.
    "-sa nikdy ale nenašlo. Vedci na to majú veľa vysvetlení, ako sa to mohlo stať, a všetci sú presvedčení o svojej pravde. Fakty ale neklamú, a faktom je že už sa vôbec nikde nevyskytuje jeho meno, a nikto ho už viac nevidel, z čoho vyplýva to, čo som vám pred pár minútami povedal-"
     Remy si popri rozprávaní sa so mnou písala poznámky. "Takže čo bude teraz s tebou a Jamesom?" vyzvedala. Pohoršene som na ňu pozrela. "Ja neviem, Rem. Priťahuje ma, to áno, ale vlastne ho poznám iba pár týždňov, a všetko dokopy...neviem. Nechajme tomu čas, dobre? Nerozoberajme to."
     "Dobre, ako chceš," povedala Remy a chvalabohu to naozaj nechala tak.
     "-a z tohto roku pochádza povera, že ho jedna žena videla, ale jediný spolahlivý zdroj, čiže zvitok papyrusu, na ktorom to bolo napísané, zhorel ešte v ten deň v tom nešťastnom požiari v Alexandrijskej knižnici, kedy boli zničené veľmi hodnotné zvitky-"
     V tom momente zazvonilo na koniec hodiny. Profesor prestal rozprávať v strede vety. "Nabudúcu hodinu pokračujeme," a odišiel z učebne do svojho kabinetu. "Čo máme ďalšie?" spýtala sa ma Remy a ja som porkčila plecami. Prešli sme do hlavnej budovy školy do časti, kde bola hlavná zborovňa. Pri dverách visela na stene obrovská nástenka, na ktorej bol rozvrh každej jednej triedy na škole, aj s číslami učební, v ktorých sa konali. Remy vyhladala náš rozvrh. "Rozvíjanie schopností - Teória, učebňa číslo 301," prečítala. Chcela odísť, ale zastavila som ju. "Počkaj, opíšem si to, nech sem nemusíme chodiť po každej hodine." Keď som si vypísala hodiny a učebne, pobrali sme sa na tretie poschodie, kde sa nachádzala tristojednotka. Zvyšok našej triedy tam už čakal.
      S ostatnými spolužiakmi okrem Remy som sa veľmi nebavila. Možno to bolo tým, že som bola reinkarnácia Nefertari. Síce sa ku mne chovali priateľsky, ale držali si bezpečný odstup. Ale nemala som im to za zlé. Zmierila som sa s tým.
      Keď som prvýkrát uvidela profesora Rozvíjania schopností, bola som viac než milo prekvapená. Z toho, čo o ňom rozprávali James a Jade, som usudzovala, že to bude starý, šedivý a namrzený chlap, no chlapík, ktorý nám otvoril dvere do učebne, bol úplný opak. Bol to vysoký, mladý, atraktívny chlap. Mohol mať tak 26 rokov, maximálne 28. Mal tmavohnedé, skoro čierne stredne dlhé vlasy, ktoré mu odstávali na všetky strany a zasahovali do očí. Tie mal hlboké a tmavomodré, ich farba mi pripomínala hlbiny oceánu. Oblečený bol až trochu nedbalo; mal na sebe staré džínsy, čierne obnosené tenisky, tričko, koženú bundu a okolo krku obmotaný šedý šál.
      To, že som naňho zízala, som si uvedomila až vtedy, keď do mňa Remy strčila, nech sa pohnem a nech idem do triedy. Pokrútila som hlavou, aby som si ju vyjasnila. V učebni neboli lavice, ale tri rady pohodlných stoličiek. S Remy sme si sadli do zadného radu na kraj, aj keď ja som si chcela sadnúť bližšie ku Panhhearovi. Zaujímalo ma, ako sa volal prvým menom.
      Nechal nás pár minút sedieť v učebni. Keď po piatich minútach prišiel, rozhostilo sa v celej miestnosti ticho. Panhhear si sadol za katedru a niečo si rýchlo napísal na papier, potom sa pozrel na nás, oprel sa na svojej stoličke, vyložil si nohy na stôl a čakal.
      Pár mojich spolužiakov sa nervózne zasmialo, ale rýchlo znovu stíchli. Netušila som, čo od nás očakával, ale nepríjemné ticho narušil po pár ďalších minútach. "Úprimne, takúto tichú triedu som tu už dlho nemal."
      Jeho hlas ma prekvapil ešte viac než jeho výzor. Bol úplne iný než všetky hlasy, ktoré som kedy počula. Tichý a čistý. "Ostatní stále iba kričia, všade tu je ruch... takže mi snáď nebudete mať za zlé, že som si užil chvíľu pokoja."
      Samozrejme že nikto mu to nezazlieval. Ešte pár minút bolo ticho, a bolo na Panhhearovi vidieť, že si ho užíva, a potom s povzdychom spustil. "Predpokladám, že ešte nikto z vás neskúšal svoje vlkolačie schopnosti." Keď sme mu prikývli, povedal. "Nevadí. Navrhujem, že predtým ako začneme s teóriou, mali by sme sa najskôr asi zoznámiť. Moje meno je Castiel Panhhear. A poďme zaradom od prvého radu." Pokynul tmavovlasému chalanovi, ktorý sedel najbližšie k jeho stolu, aby sa predstavil. Išlo to rýchlo, lebo sa hovorili iba naše mená a nič o nás. Aaron Samuels, Jenna Padares, Kennedy Cemonsová... až sme sa dostali ku mne a Remy. Hovorila som svoje meno ako posledná. "Olivia Watsonová."
      Po mojom mene nastalo v triede znova ticho. Panhhear si ma prezeral. "A naša hviezda, reinkarnácia Bohyne," usmial sa na mňa. "Dobre, teraz keď sa všetci poznáme, mohli by sme zľahka začať. Vie mi niekto povedať niečo o schopnostiach? Tak všeobecne?"
      Poobzeral sa po triede. "Nikto?" Remy váhavo povedala. "Je to niečo ako sila?" Panhhear sa ku nej otočil. "To sa ma pýtaš?" Remy pokrútila hlavou. "Nie." Panhhear sa na ňu usmial. "Skús trochu špecifickejšie." Remy premýšlala. "Energia."
      "Výborne. Sústredená energia, usmerňovaná. Aké typy energií poznáme?" čakal. Remy znova odpovedala. "Nee'rg."
      "Skvelé. Nee'rg. Vie mi niekto o nej niečo povedať?" Remy chcela znova odpovedať, ale Panhhear ju prerušil. "Nikto iný?" Keď sa nikto neozýval, skúsila som to ja. Opakovala som len to, čo som si pamätala od Shep, keď mi o nee'rg rozprávala pri meraní. "Je to energia, ktorou oplývajú všetci vlkolaci."
      "Paráda. Skús o nej povedať niečo viac."
      "Hm. Keď sa vlkolak vyvíja, tým viac sa nee'rg zväčšuje," povedala som. Bolo to málo, pretože som o nee'rg skoro nič nevedela. Ale zdalo sa, že Panhhearovi to stačilo. "Super. Je to základný vlkolačí element. Vlkolačia energia, ktorá vám o jej nositeľovi prezradí úplne všetko. Existuje niekoľko stupňov, alebo úrovní, ktoré môže vlkolak za svoj život dosiahnuť. Nee'rg sa meria špeciálnymi prístrojmi, ktoré ste si mohli prezrieť v meracej miestnosti na začiatku školského roku. Povedali vám, na akej úrovni práve ste?"
       Triedou sa ozval nesúhlas. "Ale určite ste na monitore aspoň videli číslo." Tentoraz sa triedou ozval súhlas. "Dobre, takže si dnes určíme úrovne." Chvíľu sa hrabal v papieroch na stole. "Aaron, napíš toto na tabuľu, nechce sa mi vstať." Podal tmavovlasému chalanovi papier.
       "Dobre, takže, videli ste číslo. Všimli ste si aj malé písmenká v dolnom rohu pri čísle?"
       "Myslím že to bolo NR," ozvalo sa svetlovlasé dievča zo stredného radu, ktorej meno bolo Esther.
       "Super. NR je skratka pre narry. Kedysi sa im hovorilo nurrioku, ale časom sa to skrátilo. Používať sa môžu oba tvary. Dobre, teraz chcem, aby ste si na papier napísali číslo, ktoré ste videli na monitore."
       Nastalo šušťanie papierov, zošitov a pier. Napísala som svoje číslo, a potom som pozrela vedľa na Remyin papier. Jej číslo bolo podstatne menšie než to moje.
       "Fajn, keď máte, nájdite na tabuli svoje číslo. Podľa čísla si pozrite v riadku písmeno a vstĺpci hore číslo. A to je váš stupeň. Napíšte si to k nee'rg." Hľadala som na tabuli moje nee'rg, ktoré som našla v treťom riadku a štvrtom stĺpci. "Pôjdeme zaradom a každý z vás mi povie nee'rg a svoju úroveň, aby som si vás vedel zaradiť do skupín. Začneme mnou, ako predtým. Moje nee'rg má aktuálne 1670 narrov, čo je podľa tabuľky úroveň V6."
       Aaron pokračoval. "368 narrov, a to je...Z8."
       "390 narrov, tiež Z8."
       "Toto je blbosť... 158 narrov, Z4."
       "420 narrov, P2."
       Postupne sme sa dostali až ku Remy, ktorá mala 390 narrov a úroveň Z8. Ja som svoju úroveň hovoriť nechcela. Už aj tak ma nemali na škole radi, a ak sa roznesie toto... Panhhear na mňa pozeral a čakal. Nervózne som napokon potichu povedala. "1300 narrov, S6."
       Triedou sa okamžite ozvalo mrmlanie, no Panhhear to rýchlo prerušil. "Rozdelím si vás do skupín, ktoré budem trénovať osobitne. Ak sa nemýlim, ďalšiu by sme mali mať Prax, ale kým nebudete v skupinách, nemôžem vás trénovať, takže by som povedal, že ďalšiu hodinu budeme mať volnú, pretože si to potrebujem spísať. Môžete ísť, ďalšiu hodinu si robte čo chcete, ale ak niečo vyvediete, budete sa mi zodpovedať."
      Miestnosť sa vyprázdnila za pár sekúnd. Chcela som odísť a užiť si volnú hodinu vonku v areáli pod mojim obľúbeným stromom, keď si ma Panhhear zavolal naspäť. Zostali sme sami dvaja v učebni. Nohy mal stále vyložené na stole a pozoroval ma. "Rozprával som sa so Ceashepsut," oznámil mi s úsmevom. "Myslí si, že by bolo fajn, ak by som ťa trénoval osobitne. Najprv ti chcela pomôcť sama, ale už má toho veľa a nieje si istá, či by to zvládla. Tak poprosila mňa."
      Odmlčal sa a čakal, no ja som nevedela, čo na to povedať. Pravdu povediac som mala problémy vôbec vnímať, čo mi hovorí, pretože som až teraz videla úplne zblízka jeho tmavomodré žiariace oči a strácala som sa v nich...
      "Dúfam, že s tým nemáš problém," vytrhol ma z môjho snenia jeho nádherný hlas. Pokrútila som hlavou, že nie. Práve naopak. Bola som šťastná. "Super, takže sa vidíme. Ešte ti dám vedieť kedy a kde, dobre?" Jeho úsmev mi zahalil celé moje videnie a musela som sa mu otočiť chrbtom, aby som dokázala sformulovať celistvú vetu. "Dobre."
      Povedal mi, že môžem ísť, a ja som rýchlo ušla, dobre že som nebežala preč. No jeho úsmev som z mysle nedokázala dostať preč.
      Remy ma čakala na chodbe pred triedou. "Čo chcel?"
      "Bude mi pomáhať rozvíjať schopnosti." Remy viac k tejto udalosti nič nepovedala, ale postrehla som v jej očiach záblesk.
      Voľnú hodinu sme strávili ležaním na tráve pri Chráme Obety, vyhrievajúc sa na slnku. Boli posledné septembrové dni, kedy ešte svietilo slnko, a chcela som si ich vychutnať, čo najviac sa dalo. Nemala som rada zimu.
      "Olivia?" ozval sa pár metrov od miesta, kde som ležala, Ceashepsutin hlas. Prekvapene som na ňu pozrela a zdvihla som sa. "Áno?"
      "Chcem s tebou na chvíľku hovoriť," oznámila mi. Prešla som k nej a chvíľu sme chodili, až kým sme sa nedostali do časti areálu kde nikto nebol, aby sme sa mohli porozprávať v súkromí. "O čo ide?" spýtala som sa.
      "Len som ti chcela povedať, že som sa rozprávala s profesorom Panhhearom a-"
      "Bude mi pomáhať, áno, povedal mi to," prerušila som ju. Ceashepsut prikývla. "O tom sa s tebou chcela porozprávať."
      "Nevadí mi to, som rada, že ma bude trénovať on," ubezpečila som ju. Ceashepsut ale pokračovala. "Nie, rozprávali sme sa znova. Pred chvíľou. Myslíme si, že bude pre teba najlepšie, ak budeš mať individuálnu výučbu."
      Nebola som si istá, čo to znamená. Shep pokračovala. "Si na omnoho vyššej úrovni než tvoji spolužiaci, ale nemôžem ťa preradiť do vyššieho ročníka, tak sme s profesorom dospeli k záveru, že ťa bude vyučovať on. Je to odborník, a má moju absolútnu dôveru, a myslím si, že ťa všetko naučí lepšie než ktokoľvek iný. Ešte dnes ti donesiem nový rozvrh, dobre?"
      Zaskočená som prikývla, stále som sa snažila tieto nové informácie spracovať. "Dobre."
      "Dnes už nemusíš ísť na žiadnu z hodín, pretože by to bolo zbytočné," oznámila mi ešte a potom odišla. Vrátila som sa k Remy, ktorá stále ležala na tom istom mieste. "Čo chcela?"
      "Budem sa vraj učiť individuálne," povedala som neveriacky. Remy sa oprela o lakte. "A to znamená?" Trpko som sa zasmiala. "Že ma všetky predmety bude vyučovať Panhhear."
      Remy sa začala smiať. "Vieš, vôbec ma to neprekvapuje." Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím. "Ako to?"
      Remy sa uškrnula. "Tušila som, že ako reinkarnácia budeš mať isté výhody." Ak výhodou myslela Panhheara... "Hej, ja som ich nechcela! Nemôžem za to, že mi ich dávajú," zakričala som na ňu, ale smiala som sa.
      Keď nám malo zvoniť na ďalšiu hodinu, Remy sa zdvihla zo zeme, a potom na mňa spýtavo pozrela, keď som zostala ležať. "Jáj, nepovedala som ti, nemusím chodiť na žiadne hodiny."
      "Neskutočné," uškrnula sa Remy a rozbehla sa do budovy školy, pretože zvonilo.
      Ja som zostala odpočívať, keď som započula ľahké kroky kráčajúce vedľa mňa. Otvorila som oči a zistila som, že to bol Panhhear. Posadila som sa. "Doniesol som ti rozvrh," povedal a sadol si na zem vedľa mňa.
      "Vďaka," hlesla som, keď som zobrala podávaný papier. "Platí to až od zajtra, ale mohli by sme začať hneď, čo ty na to?"
      Srdce mi bilo tak silno, až som si myslela, že ma to zabije. Ten spôsob, akým to vyslovil, jeho hlas, jeho oči, jeho tvár, boli príliš blízko tej mojej. Sedeli sme od seba asi meter, ale mne to pripadalo ako centimeter.
      "Dobre, ehm, jasné," dostala som napokon zo seba zachrípnuto. Keby na mňa aspoň prestal pozerať, pomyslela som si.
      "Fajn, tak sa presunieme do Chrámu, tam nikdy nikto nechodí," energicky sa zdvihol zo zeme a podal mi ruku, aby mi pomohol na nohy. Vážne?! Snažila som si zachovať chladnú hlavu, keď som sa ho dotkla. Akonáhle som stála na nohách, pustila som ho. Nemohla som sa ho dotýkať. Nedokázala som to.
      Presunuli sme sa do Chrámu. Vnútri bolo temne a chladno, ale akosi príjemne. "Dobre, tak začneme," Panhhear si zložil tašku na jednu zo stoličiek v prvom rade v hladisku a vyšiel na pódium. Nervózne som ho nasledovala.
      "Fajn, tak začneme znova s energiami. Energia je sústreďovaná, usmerňovaná energia. Vo väčšine prípadoch sa usmerňuje do rúk," povedal. Ruky mierne vystrel pred seba dlaňami nahor, a o pár sekúnd sa mu v rukách a okolo dlaní začala formovať modrá žiara. "Základom je vedieť energiu sústrediť do jedného bodu a následne ju zhmotniť. Skús to."
      Bola som si istá, že mi to vôbec nepôjde. Vystrela som ruky trochu od tela, dlane hore, a pozerala som na ne. Netušila som, ako v nich mám zhmotniť energiu, alebo ako ju tam nasmerovať. Pár minút sa nič nedialo.
      "Nečakal som, že by sa ti to podarilo na prvý krát. Nevadí, skúšaj ďalej. Môžeš zavrieť oči a predstaviť si, ako sa ti okolo dlaní vytvára energia." Poslúchla som ho, zatvorila som oči a predstavovala som si vlastné dlane. A ďalších pár minút sa nič nedialo.
      "Nevadí, hlavne sa neprestávaj sústreďovať," radil mi. Tebe sa to povie, pomyslela som si skepticky. Povzdychla som si a otvorila som oči, pretože sa mi tak lepšie koncentrovalo. Je to podobné ako premena, v podstate, potrebujem sa sústrediť. A premenila som sa tak, že som napočítala do troch, mohla by som to skúsiť aj teraz.
      Nádych, jeden. Výdych, dva. Nádych, tri. Sledovala som, ako sa mi okolo dlaní rozprestrelo modré svetlo. Panhhear sa usmial. "Perfektné! Teraz to znásob, nech je celý tento priestor modrý!"
      Cítila som to v tele. Elektrický náboj mi prechádzal celým telom, všade som cítila energiu. Naplnila celé moje vnútro, a drala sa von, a ja som ju nechala. Rozprestrela som ruky do strán a uvoľnila energiu, nech voľne prúdi do celého Chrámu. S Panhhearom sme sa ocitli v modrom, žiarivom oblaku. On, ohromený, hľadeľ na ligotajúce sa čiastočky energie roztrúsenej všade okolo. "Úžasné," zašepkal, skôr sám pre seba. Modrá okolo neho spôsobovala, že jeho tmavomodré oči žiarili ako diamanty. "Úžasné," počula som sama seba povedať. Usmial sa na mňa, mysliac si, že to myslím rovnako ako on. A nemohol sa viac mýliť.
      Uvoľnila som ruky a spustila som si ich k telu. Energia z miestnosti pomaly vyprchávala. Keď už po nej nebolo ani stopy, Panhhear mi začal tlieskať. "To bolo neskutočné, úplne nádherné. Ešte nikdy v živote som nič také nevidel."
      "A ja som vôbec netušila, že niečo také dokážem," hlesla som. Bola som úplne vyvedená z miery, rovnako ako ohromená. "Ty dokážeš omnoho viac."
      "Lenže neviem ako," povedala som trochu smutne. Panhhear prešiel pár krokov ku mne. "Ja ti pomôžem."
      Nastalo ticho, počas ktorého som nevedela, kam sa mám pozerať a čo mám robiť. Nervózne som stŕpnuto stála na mieste.
      "Dobre, môžme pokračovať. Už vieš, ako sústreďovať energiu. Manipulovať predmety a elementami ti nebude robiť problémy," oznámil mi. Ja som o tom pochybovala. Ako si tým môže byť taký istý? pýtala som sa sama seba.
      "Sústreď sa na prvý rad stoličiek a keď ti dám pokyn, zdvihni ich pár centimetrov nad zem," prikázal mi.
      Nezostávalo mi nič iné len poslúchnuť a snažiť sa urobiť, čo mi povedal. Nazhromaždiť energiu do dlaní mi prišlo teraz ako tá najjednoduchšia vec, pretože to išlo hneď, ako som na to pomyslela. No presunúť ju ku stoličkám a zdvihnúť celý jeden rad sa mi zdalo ako majstrovský výkon.
      "Pomaly presun nee'rg ku stoličkám. Prvýkrát to ide vždy ťažko, snaž sa," dával mi inštrukcie Panhhear. Snažila som sa zo všetkých síl, a energia sa oddelila ako malý obláčik od mojich dlaní a pomaly, veľmi pomaly, sa presunula k prvému radu. "Rozprestri ju pozdĺž stoličiek, pod ne." Bolo to ako naťahovanie žuvačky. Z obláčika som spravila čiaru. "A teraz ich zdvihni." Ruky, ktorými som ovládala energiu, som trochu nadvihla. No stoličky stáli na svojom mieste, nehýbali sa. "No tak, ty to dokážeš, snaž sa!" ozýval sa Panhhearov hlas po celom Chráme.
      A napokon, po pár sekundách, sa stoličky v strede radu oddelili od zeme a vzniesli sa pár centimetrov, no konce radu zostali na mieste. Vydala som zo seba výkrik, pretože to bolo namáhavé. Ruky ma boleli a po čele mi stekal pot. Pravú ruku som držala na mieste a ľavou som sa snažila zdvihnúť ľavý koniec radu. Tých pár stoličiek sa zdvihlo do vzduchu. Pravou rukou som sa snažila spraviť to isté s pravým koncom, ale akonáhle som sa prestala sústrediť na stredné stoličky, spadli na zem.
      Panhhear mi už neradil, čakal, že to spravím sama. A ja som bola rada. Chcela som to dokázať úplne sama, aby som dokázala, že som toho schopná. Pomaly som ruky presúvala z koncov k sebe. A postupne sa do vzduchu zdvihli všetky stoličky.
      Na chvíľu v Chráme nastalo ticho, počas ktorého bolo počuť iba moje namáhavé dýchanie. "Môžeš pustiť," povedal potichu Panhhear. Ja som uvoľnila ruky, spustila ich k telu. Počula som zvuk padajúcich stoličiek, a odrazu sa mi podlomili nohy. Padala som k zemi, vyčerpaná. Vedela som, že každú chvíľu narazím na tvrdú zem a že to bude bolieť, ale nedokázala som sa hýbať.
      Pár sekúnd pred tým, ako som mohla celou svojou váhou naraziť na pódium, som cítila dve silné ruky, ako ma chytili okolo pása a zachránili pred nárazom. A vďakabohu za to.
      "Si v poriadku?" počula som blízko pri uchu ten krásny hlas. Zhlboka som sa nadýchla a až po pár sekundách som sa odvážila otvoriť oči, no okamžite som to oľutovala. Jeho oči sa nachádzali až nebezpečne blízko pri mojej tvári. Dýchaj, Olivia, dýchaj, napomínala som sama seba. Až teraz som si mala možnosť poriadne prezrieť jeho oči. Boli tmavomodré, ako som si už predtým všimla, ale boli zvláštne. Boli ako najčistejší oceán, a žiarili.
      Zmohla som na pár úbohých slov. "V pohode, pán profesor."
      Usmial sa a okolo očí sa mu vytvorili jemné vrásky. "Myslím, že ma môžeš volať Castiel."
      Tiež som sa usmiala a pamätám si, že som ešte stihla povedať: "Dobre," predtým, ako som stratila vedomie.